1. Jesennou tm^Eou letí d^Aoďaleka, pár vt^Ami6ákov posledných pr^Eeč máva^H7, vody sú k^Aalné, dlhá r^Eieka ^Aopúšťa miesto, kde st^Eála, h^H7m. 2. Na listoch skladané smutné piesne, že ohňov ubudlo, to je správa zlá, kto zišiel zo skál na cesty lesné, stupaj v nich po ňom zostala. 3. A tak sa zdá: chlad stráži jeseň, smutné sú ohne, dym odletí, ako tým hviezdam popri rieke vtáci, čo "zbohom" pošepli. 4. No tak už zastaň, ty dokmásaná, každé snáď boľavá sa ráno zobudíš, nech doznie pieseň, láska hravá, ktorú i s nocou ukončíš. 5. Už vtákov nevidieť, hlas diaľok doznel, obzor sa nevinne nad kopcom červená, ktosi tu postál, k zemi pozrel, vracia sa na miesta, kde končí nedeľa. *: P^Aosledná jesenn^Eá ...