Človeče! Čo robíš na tomto kopci, na tomto strome? Budeš sa učiť lietať.
Miesto je vhodné a ty sa to musíš naučiť, aby si pochopil kto si. Že nemáš krídla? A kto to kedy uzákonil, že lietať vo vzduchu môžu iba tvory s krídlami?! To je prežitok.Je to otázka mnohých vecí. Musíš veriť, dúfať, mať nádej, počúvať a dívať sa a mať odvahu a predovšetkým musíš vedieť kto si. To sa ale nedozvieš, kým sa nenaučíš lietať. Jedno s druhým súvisí. Je to prepojené. Nevzlietneš kým nevieš a nevieš kým nevzlietneš. Nedá sa inak. Len v jednom momente sa pustiť konára a preletieť nad touto dolinou, nad týmto krajom, nad touto zemou, obletieť planétu s jej moriami a oceánmi vykúpať si hlavu v oblakoch a sadnúť si na ten istý strom, na ten istý konár s poznaním počujúceho a vidiaceho. Nadýchnuť sa. Možno je privčas, je tma ešte všetko spí. Vonku zúria vetry a leje dážď. Ale celá zem, zver i ľudia tušia napätie skryté pod perinou života. Už sa zhromažďuje miazga. Bzukot hmyzu, ovečky bľačia inak. V ľuďoch sa zbiera milovanie. Rovnodennosť sa blíži. Ešte všetko spí. Ale nepokoj sa zmocňuje všetkých živých vecí. Narodí sa po zime ročné obdobie v ktorom sa založí nová podstata novej úrody, nového života. Ešte sa nevie kto s kým a kedy, ale isté je, že sa bude páriť. Rásť. Predtým pučať. Bude sa poskakovať, zbesilo nadbiehať. Bude sa mravčať. Budú vznikať nové životy, nové pokolenia, nové kvety a z nich nové plody. Je to zákon, ktorý sa nedá obísť. Velí rok čo rok všetkému živému, aby sa dalo do pohybu. Semeno ukryté pod zemou rozmýšľa ktorou škáročkou vyhukne na povrch, keď teplota a vlaha dajú povel. Stromy rozlepujú oči, rozmýšľajú o pukoch, aby sa cez listy nadýchli, rozprestreli ich slnku a chlorofylom a fotosyntézou zabezpečili nadýchnuť sa aj nám. Dýchať. Hľadať sa na štyri doby. Nájsť sa. Milovať sa a plodiť. Rozmnožovať svoj rod. Lebo iný význam bytia sme nenašli. Samcovo semeno v kŕči koitu opustí telo a budúce nádeje života opásané bičom pohonu sa dajú do zbesilého preteku v ktorom ide o všetko. Nemilosrdné účtovanie s neschopnosťou a pomalosťou, preteky v ktorých neplatí žiaden ľudský zákon, iba zákon prírody. Taký spravodlivý, že ľudský rozum o tom ani netuší. Budú sa hnať rúrou rozkoše v očakávaní smrti pri údere o stenu vajíčka, ktoré s netrpezlivosťou života čaká na posla informácie. Ešte stále sa nevie kto, iba ako.
|
Marián Geišberg:
