Ahoj beznádej, ty môj starý dobrý kamarát,
znovu som si prišiel s tebou poklebetiť.
Pretože sa mi do mysle vtiera predstava,
zakoreňuje sa vo mne keď spím.
A tá predstava, ktorá sa usadila v mojej hlave,
tam stále je...
ponorená do zvuku ticha.
V nepokojných snoch som blúdil sám
po úzkych vydláždených uliciach.
Pod svetelnou žiarou pouličnej lampy
som si vyhrnul golier pred chladom a vlhkom.
Vtedy som upriamil pohľad do žiary neónky,
ktorá pretínala tmu...
a ponorila sa do zvuku ticha.
A v tej čírej žiare svetla som uvidel
desaťtisíc ľudí, možno viac.
Ľudia hovoria bez toho, aby niečo povedali.
Ľudia počúvajú bez toho, aby niečo počuli.
Ľudia píšu piesne, ktoré nikomu nič nepovedia.
A nikto sa neopovážil...
prerušiť ten zvuk ticha.
„Blázni“, povedal som, „neviete,
že ticho sa rozširuje ako rakovina.“
Počúvajte, čo hovorím, snáď vás niečo naučím.
Chyťte sa ma, možno pochopíte, čo chcem povedať.
No moje slová padali ako tiché kvapky dažďa...
a ozývali sa v bezodnom tichu.
A ľudia sa klaňali a modlili
k bohu neóniek, ktorého si vymysleli.
A znamenie nás varovalo
slovami, ktoré nám to mali naznačiť.
A to znamenie povedalo: „Slová prorokov
sú napísané na stenách podchodov
a na chodbách bytových domov...
a zašepkané v zvuku ticha.“
|
Paul Simon:
Paul Simon:
Paul Simon:
Paul Simon:
Paul Simon:
