Jednou z najvýraznejších osobností slovenskej hudobnej scény bol nespochybniteľne Marián Varga. Jeho príbeh zachytáva aj nová kniha Mariana Jaslovského, ktorú napísal spolu s manželkou zosnulého virtuóza Janou. Donedávna sa v rozsiahlej zbierke v Danubiane dali pozrieť unikátne fotky z jeho kariéry a života. K pocte tomuto hudobnému velikánovi koncom roka 2022 originálnym spôsobom prispel aj album Tribute to Marián Varga.

S jeho autorom, producentom a hlavným interpretom, ktorým je uznávaný jazzový klavirista a skladateľ Eugen Vizváry, sme sa rozprávali o tom, ako nahrávka vznikla, ale aj o jeho dlhoročnej spolupráci s Rytmusom či ďalších hudobných ambíciách.

Pred niekoľkými rokmi ste vydali album, ktorým ste vzdali poctu legende jazzovej basgitary Jacovi Pastoriusovi. Minulý rok ste nahrali hudobný nosič, v ktorom spomínate na slovenského hudobníka Mariána Vargu? Čo pre vás Varga a jeho tvorba znamenala?

Marián Varga bol po kompozičnej stránke jedným z najlepších muzikantov na Slovensku. Nebál sa experimentovať, miešať klasickú hudbu s inými modernými prvkami. Vtedy sa to ešte nenazývalo jazzom, ale dnes by sa to jazzom už mohlo nazvať.  Zo slovenských interpretov ma zaujal najviac hlavne preto, že v mojich hudobných začiatkoch som veľmi počúval projekt Chicka Coreu Return to Forever. Z tohto zoskupenia bolo cítiť kultúru hippies a to isté som cítil z Vargu. Bolo to zhruba v tom istom období. Vtedy sa hralo takto. Osobne sa mi hudba z tohto obdobia veľmi páčila až do veľmi skorých osemdesiatych rokov. Najviac si vážim štylistiku práve z tohto obdobia. Marián Varga bol navyše veľmi tvorivý hudobník. 

Sympatizujete s ním aj po osobnostnej stránke alebo je to len fascinácia hudbou? Mal pomerne búrlivý život. Vidíte možno aj nejakú podobnosť?

V tomto smere nevidím podobu. Veľmi živo si ho však pamätám z obdobia, keď som mal 14 alebo 15 rokov. Vtedy sme chodili cvičiť do Lamača. Neviem, či tam býval, ale niekedy sedel sám na zastávke aj dve hodiny a len sa pozeral do prázdna. Vyzeral ako veľmi spirituálny človek. Párkrát som sa s ním aj rozprával.

Spomeniete si o čom?

Neriešili sme nič vážne. Pôsobil však na mňa ako veľmi hĺbavý človek.

Vy ste mali spolupráce s mnohými hudobníkmi. S ním sa vám nepodarilo zahrať si?

Bohužiaľ nie. Párkrát sa mi však stalo, že som hral na akcii, kde hral aj on a vyskúšal som si jeho hammond.

On vás ako hudobníka evidoval?

To neviem.

V poslednej dobe sa stretlo niekoľko projektov, ktoré Vargu pripomínajú. Napríklad výstava fotografií v Danubiane a nedávno vydal jeho biografiu Marian Jaslovský. Snažili ste sa to nejako koordinovať? Plánovali ste nejakú spoluprácu?

Nie. Tieto veci som neevidoval. U mňa to vzniklo z jednoduchého nápadu. Mám rád takýto koncept. Ja som totiž neprerábal jeho skladby. Urobil som vlastné piesne, v ktorých som sa inšpiroval jeho tvorbou. Takisto som postupoval aj pri Jacovi Pastoriusovi. Tam som síce pracoval aj s jeho skladbami, ale spôsobom, že som ich spájal do celkov a prearanžoval. Pri Mariánovi som sa snažil dať do toho len jeho spirit. Nesnažil som sa ho kopírovať, lebo je to zbytočné. Zvolil som si takúto taktiku. Viem síce hrať aj jeho skladby, ale urobil som niečo nové. Nič lepšie sa s pôvodnými pesničkami urobiť nedá.

Dá sa nejako vyjadriť, čo je extraktom alebo esenciou jeho hudby? Sú tam cítiť prvky z Bachovej tvorby, nejaké vplyvy prog-rocku. Ako by ste to vyjadrili vy po tejto svojej tvorivej skúsenosti?

Mňa s ním spájal ani nie Bach ale Béla Bartók, ktorého som z jeho hudby cítil. K Bartókovi mám bližšie. Som nadšenec Chicka Coreu, ktorý čerpal tiež z Bartóka. Aplikoval som tam aj svoj hudobný pohľad. Preto je z toho miestami viac cítiť aj jazz.

Pozrime sa trochu na jednotlivé skladby. Na albume sa nachádza deväťpesničiek, ktoré sú inštrumentálne. Hovorené slovo odznie len v piesni Pes a muž.

Áno. Odznie tu básnička, ktorú napísal Ľuboš Šrámek. Celý album vznikol autenticky a prirodzene. Nápady prichádzali samé. Som rád, že aj napriek tejto spontánnosti to oslovilo veľa ľudí. Mám už päť albumov. Keď som nahrával svoj prvý, bol to ešte dlhší proces a na niektorých skladbách som pracoval viac. Ak som sa nevedel v niektorej časti pohnúť, tak som si to odložil a čakal s tým aj mesiac. V tomto prípade to prichádzalo samo. Poviem príklad. Išiel som autom do Budapešti s Dávidom Hodekom nahrať niečo úplne iné, po ceste mi niečo napadlo a hneď sme to aj nahrali. Skladba vznikla v aute 15 minút pred dojazdom do štúdia. Všetky prichádzali takto. Má to výpovednú hodnotu. Nič tam nebolo robené násilne. Vzniklo to v plodnom období. 

Ako teda vznikla povedzme spomínaná skladba, ku ktorej existuje aj videoklip?

Pesnička Pes a muž vznikla tak, že najprv som mal len názov skladby a na to som urobil hudbu. Je to také hravé, predstavíte si poskakujúceho psa. Kto videl ten klip, vie, že je v tom aj trochu recesie. Ako muzikanti kolegovia sme si robili zo seba srandu. Celé to však vystihol Ľuboš Šrámek vo svojej básni. 

1974. To je tiež názov jednej zo skladieb. Predpokladám, že ide o konkrétny rok. Čo ten rok pre vás znamená, keďže, ak dobre viem, vy ste sa narodili o trošku neskôr. 

Je to skladba, ktorá vystihuje moje korene. Vystihuje to, čo mám rád. Napríklad album Saturnus, ktorý som vydal nedávno, znie moderne. Toto je však obdobie, ktoré mi je blízke. Vystihuje to moju naturálnu podobu. Vidím prakticky len hudbu do roku 1980 a potom teraz, možno posledné desaťročie. Ako keby sa tie časy vrátili, akurát s inými inštrumentmi. 

Prečo si myslíte, že hudba v tom pomerne rozsiahlom okne po osemdesiatom roku nebola taká dobrá?

Do osemdesiatych rokov to bolo tak, že muzikanti, ktorí boli slávni, naozaj vedeli hrať. Tam neexistovali také prípady, že si počul na nahrávke niekoho, prišiel si na koncert a nebolo to ono. Hudba sa nečistila, nespresňovala, nestrihala. Ako to hralo, tak to hralo aj naživo. 

V poslednej dobe však hudba tiež išla viac dopredu. Vznikli rôzne školy a hudobníci sú naozaj excelentní. Dnes to majú ľudia, ktorí sa chcú venovať hudbe, oveľa ľahšie. Je ľahšie dostať sa na základnú úroveň vnímania harmónie a iných vecí. Keby som nič nevedel, zapnem si Youtube a za rok viem to, čo som sa naučil kedysi za desať rokov. Samozrejme, spirit tam nemusí byť. Keď to nie je, tak to nie je. Vždy je však vidieť, či ten muzikant na veci došiel sám alebo mu to niekto povedal. To sa nedá oklamať. Na nahrávke sa to nemusí ukázať. Ukáže sa to na pódiu.

Tento album, podobne ako predošlý Saturnus, ste vydali s podporou FPU. Počas pandémie využilo tieto zdroje mnoho hudobníkov. Niektorí vyjadrili nespokojnosť, kedže sa im dotácie neušli. Ako ste to vnímali?

Áno a ďakujem za podporu, vďaka ktorej tieto diela vznikli. Každopádne si myslím, že systém nefunguje správne. Jedna vec je napísať do projektu: "Skomponujem koncert pre klavír b mol" a druhá vec je reálne ten koncert skomponovať a nahrať. Jednoznačne by som navrhol dvojitú porotu, a to takým spôsobom, že jedna porota odsúhlasí projekt a druhá ohodnotí, či žiadateľ splnil svoju úlohu alebo nie.

Je tiež potrebné viac oddeliť áčkových a béčkových muzikantov. Často sa stáva, že podajú podobný projekt dvaja diametrálne kvalitatívne odlišní muzikanti a slabšiemu projekt schvália .Tým neútočím na slabších a menej známych (zdatných), aj tým treba pomôcť, ale preto by som navrhol oddeliť A a B. A aj tam musí byť porota, ktorá to ohodnotí, ako má. Ja robím hudbu naplno a celým svojím srdcom, keď už niečo spravím, tak to musím urobiť najlepšie, ako viem, a za každým svojím zahratým tónom, dokonca aj pauzou, si stojím.

Rytmus je jediný raper na Slovensku, ktorý pre to má cit. V hudbe nám nechá voľné ruky

Vy ste už hrali prakticky s každým, kto v žánri jazz u nás niečo znamená. V poslednej dobe však máte hudobníka, ktorý sa pri vás objavuje častejšie. Je to už spomínaný Dávid Hodek, ktorý sa svojím talentom ukázal vo veľmi mladom veku.  Ako začala spolupráca s ním?

Raz som bol u Petra Končeka doma a pracoval na jeho albume. Pýta sa ma, či poznám takého malého bubeníka. Ževraj je to veľký talent. Vtedy mal David asi štyri roky. Počul som o ňom prvýkrát. O pár rokov, keď mal Martin Valihora 30 rokov, zavolal ma hrať do klubu. Zavolal si aj malého Dávidka, ktorý mal vtedy asi osem rokov, ako špeciálneho hosťa. Ja som pochyboval, že by niekto v takom veku vedel tieto veci odohrať. Bola tam silná zostava aj s dychovými nástrojmi. Neveriacky som sa spýtal, či to ten malý chlapec odohrá, už len po fyzickej stránke. Chlapec odohral skladbu a kukal som ako puk. Teraz už hrávam aj s jeho mladším bratom Aronom, ktorý má 12 rokov. Ten hrá na base. Títo dvaja chalani akoby spadli z vesmíru. 

Na pódiu ste stáli aj so svetovými hudobníkmi. Ktoré bolo najväčšie meno, s kým sa vám podarilo hrať? 

Bolo ich veľa. Jamoval som s Chrisom Daveom. S ním mám aj jednu skladbu, ktorú som produkoval. Volá sa Only God Can Judge Me. Môžem za to ďakovať Martinovi Valihorovi, ktorý týchto skvelých hudobníkov prináša na Slovensko. Absolvoval som s ním šnúru. Hrávam často s Poggie Bellom. To je bubeník, ktorý hráva s Marcusom Millerom. S ním to ťaháme už 10 rokov. Najsilnejšie však bolo asi hranie s bubeníkom Jamesa Browna Clydeom Austinom Stubblefieldom. Bolo to síce jednoduché hranie, taký pocit ako s ním som však zatiaľ nemal. Bolo to niečo iné. Nič také som ešte nezažil.

Otočím trochu otázku. S kým by ste si ešte radi zahrali?

Veľmi rád by som si zahral s Marcusom Millerom. Je to môj tajný sen. V jeho hudbe je vidieť, že to má pod kontrolou úplne celé. Ovláda všetko v každej maličkosti a na druhej strane to robí tak, ako ľudia chcú. Ak by mal hrať len jeden tón, tak aj to by bolo dobré a malo by to svoju výpovednú hodnotu.  Hral som už prakticky s celou jeho kapelou, okrem neho. Bola by to veľká pocta sa dostať aj k tejto príležitosti.

Vráťme sa trochu na Slovensko. Tu ste už tiež hrali s rôznymi menami. Medzi nimi je aj Rytmus.

Áno, s ním hrávam bežne. 

V Amerike, ale aj inde na západe, je teraz dosť silný trend, že hip-hop sa spája s jazzom. Vidíte takýto priestor aj na slovenskej scéne?

My to s ním už robíme. Máme aj niekoľko nahrávok na Youtube. Keď ide hudba do jazzu, on s tým nemá problém. Povie, že robte si, čo chcete. Po muzikálnej stránke je Rytmus tip top. Ja sa hip-hopom zaoberám veľmi intenzívne v podstate odkedy žáner vznikol a musím povedať, že jediný a naozajstný raper je u nás Rytmus. Nikto iný ma tak nezaujal. 

Ako to myslíte?

Nedávno som pozeral rozhovor s českým kontrabasistom Miroslavom Vitoušom, ktorý v 60. rokoch odišiel do Ameriky a povedal takú vec, že on už v Prahe nechce hrať jazz, pretože je to úplne iné ako za oceánom. Hudobníci v Európe počítajú inak, majú, laicky povedané, iné hodinky. Európania to proste podľa neho necítia. Nedá sa zovšeobecňovať. Sú samozrejme všade ľudia, ktorí majú čas nastavený správne. Preto aj radi a často hrajú spolu. Preto hrám veľmi rád aj s Dávidom. Človek nemusí riešiť nič, len to, čo hrá. Miroslav Vitouš tieto veci vyslovil a mnohým ľuďom sa to nepáčilo, ale ja s tým súhlasím. Toto som spomenul na margo Rytmusa, pretože je to podľa mňa jediný raper na Slovensku, ktorý tento cit má. On to vie. Nevie síce odkiaľ, ale cíti to. Stupnice a hudobná teória sa dajú naučiť. Ale toto nie.

Ste známy najmä tým, že hráte jazzovú hudbu, prípadne príbuzné žánre ako funk či R&B. Zaujímalo by ma, akú hudbu počúvate. Nájdu sa aj veci mimo tohto žánru?

Počúvam veľa afrických bubeníkov, kde je to čisto o rytmoch. Počúvam klasickú hudbu, najmä Bartóka. Počúvam tradičnú rómsku a maďarskú hudbu. Po spirituálnej stránke je to bomba. Počúvam rock. Mám aj rockovú kapelu, kde hrám na base.  Keď sme ju zakladali, tak som veľa počúval Red Hot Chili Peppers. Tú hudbu mám veľmi rád. Mám veľmi rád aj The Doors a Jimiho Hendrixa. Ja to vidím všetko ako celok. Dnes môže prísť mladá americká kapela, kde hrá klávesák ako Herbie Hancock a gitarista ako Jimi Hendrix, a je to úplne na jednej vlne. Niektorí u nás by sa až čudovali. Kľudne by na klávesoch mohol hrať aj ako Marián Varga a malo by to úspech.

Kto vás inšpiruje dnes najviac v rámci jazzu?   

Môj obľúbenec je Jaco Pastorius. Jeho tvorbe sa venujem asi hodinu denne. Pre mňa je to až taká potreba ho počúvať. Je to podobný pocit, ako keď počúvam Davisa alebo Coltranea. Oni sa tou hudbou modlili. Je to naozaj silné. 

Čomu sa venujete teraz a čo plánujete?

Teraz dokončujeme album Anite Soul.

Kedy vyjde?

Počítam, že do dvoch mesiacov. Urobili sme albumov niekoľko. Berieme to dosť vážne. Keď to človek robí dva roky, za ten čas sa veľa vecí zmení. 

Vy v jej projekte len hráte?

Hrám aj producujem.

V akom štýle to bude?

Bude to také moderné R&B. Trochu sme to odľahčili, nakoľko na Slovensku je ťažké zájsť tak ďaleko, aby to aj prešlo. Treba vedieť robiť kompromisy.

Moja ďalšia aktivita je, že hrám v divadle L+S už 15 rokov každý posledný piatok v mesiaci. Doprevádzame tam a hrali sme prakticky s celou slovenskou scénou. Chystám aj turné s albumom Saturnus. Plánujem aj niečo s poctou Vargovi, neviem však ešte čo.

Nejaké nové nahrávky sa nerysujú?

Chcel by som nahrať niečo aj vo formácii trio. Pre klaviristu je to najväčšia výzva a mám pred tým veľký rešpekt. Ďalšia možnosť je, že nahrám čisto funkový album. Toto sú dve možnosti, teraz je však prvoradý Anitin album. Uvidíme, v akom budem rozpoložení.

Autor: Tomáš Garai

Súvisiaci interpreti: Marián Varga, Rytmus