Slovenský hudobník nám prezradil, aká bola tvorba nového albumu bez pôvodného speváka Petra „Ďuďa“ Dudáka, a zaspomínal si aj na vtipné historky z mladosti.
Tomáš „Yxo“ Dohňanský je zakladateľom a basgitaristom populárnej slovenskej kapely Hex, ktorú určite poznáš vďaka piesňam V piatok podvečer, Nikdy nebolo lepšie, Keď sme sami alebo Vetroň.
Hudobníci vydali 17. apríla jubilejný desiaty album s názvom Kde je tu láska?, pričom ide o prvú nahrávku bez pôvodného speváka Petra „Ďuďa“ Dudáka, ktorý podľahol rakovine v roku 2019. Za mikrofónom ho nahradil Peter Novák, známy pod prezývkou Šarkan.
Yxo pre Refresher priblížil, ako strata Ďuďa ovplyvnila kapelu, ako sa kapele spolupracovalo s Emou Drobnou či Tamarou Kramár. Zaspomínal si aj na vtipné historky s Ďuďom z detstva alebo na excesy z raných čias kapely.
S kapelou Hex ste vydali jubilejný desiaty album, je to však prvý album bez speváka Petra „Ďuďa“ Dudáka, ktorý zomrel v roku 2019. Predpokladám, že po takejto nešťastnej udalosti sa kapela ocitne na akejsi nechcenej križovatke. Jeho otec vás na komornej spomienke vyzval, aby ste ako kapela pokračovali ďalej. Rozprávali ste sa však ešte predtým so spoluhráčmi o možnosti, že Hex po Ďuďovom odchode úplne zanikne?
Všetko od Ďuďovej choroby až po jeho odchod sme intenzívne prežívali zhruba rok a pol a počas toho naskočil do kapely Šarkan, ktorý ho ako speváka zaskakoval. V posledný mesiac Ďuďovho života sme si začali nechcene uvedomovať, že jeho cesta sa končí a kapela sa zrazu dostala do akejsi hmly. V momente, keď odišiel, boli sme mesiac v takom stave, že sme nevedeli vôbec premýšľať o tom, či máme alebo už nemáme pokračovať. Neriešili sme, čo sa s kapelou bude diať.
Chodilo nám síce veľa podporných mailov alebo správ od fanúšikov, ale neriešili sme to. Boli sme „vypnutí“. Začali sme to riešiť práve až vtedy, keď na tej spomienke vystúpil Ďuďov otec a povedal za celú rodinu, aby sme pokračovali. Až vtedy sme si uvedomili, že pôjdeme ďalej a ponesieme tú zástavu s menom Hex aj pre Ďuďa.
V podobnej situácii sa medzičasom ocitla aj kapela Depeche Mode, ktorá v marci vydala album venovaný zosnulému členovi Andrewovi Fletcherovi a teraz je na turné. Vy ste s Ďuďom boli „depešáci“ a istý čas to pre vás boli doslova hrdinovia. Chystáte sa na ich koncert v Bratislave?
Chystám sa, ale nikdy si vopred nekupujem lístky, lebo neviem, ako budeme mať voľno v lete, keďže väčšinu času v tých mesiacoch hráme aj mimo víkendov. Keď už, tak si kúpim lístok na poslednú chvíľu, ak to nebude vypredané.
Bratislavský koncert je už vypredaný. (smiech)
To vážne?
Bolo vypredané už po niekoľkých hodinách od spustenia predaja. Môžete však ísť napríklad do Prahy.
Môj pôvodný plán bol ísť na nich do New Yorku, ale nakoniec som to nestihol. Určite však chcem ísť na nejaký koncert v rámci tohto turné. Bol som na viacerých koncertoch Depeche Mode. V poslednom čase sme mali veľa práce s novým albumom, tak som to trocha podcenil s lístkami a mrzí ma teraz trocha, že to je vypredané. Možno sa ešte do Bratislavy zopár lístkov uvoľní. (smiech)
Možno. Predpokladám však, že ten zážitok z koncertu bude tentoraz asi ešte intenzívnejší vďaka spomínaným udalostiam a prepojeniam.
Verím, že to dajú na pánov, tak ako vždy, a určite budú na Fletchera počas koncertu spomínať. Samozrejme, vždy keď príde takáto zlomová udalosť do života kapely alebo človeka, prichádzajú s tým aj nové výzvy. V prípade kapely Depeche Mode aj v prípade našom je to úplne na mieste.
Pre denník Sme ste povedali, že počas lockdownov a pandémie ste nemali čo robiť a začali vznikať nápady na nové piesne. Nemali ste však tiež strach, že sa na pódiá už vôbec nevrátite, keďže bolo všetko neisté a deprimujúce?
Vravel som si, že to raz skončí, i keď možno ľudia už nebudú mať také návyky ako kedysi. Keď sa lockdowny skončili a vrátili sme sa na pódium, bolo vidno, ako to všetko ľuďom veľmi chýbalo, a tak ma to vyviedlo z omylu. Žiť bez kultúry (myslím tým, samozrejme, nielen hudbu, ale aj kino, galérie a iné veci) človek nedokáže dlho. Mali sme, samozrejme, obavy v tej dobe, keď bol veľký chaos nielen na Slovensku, ale po celom svete.
Nevedeli sme, ako veľmi to môže našej brandži uškodiť. Sociológovia vraveli o katastrofických scenároch, že ľudia už nebudú po pandémii nikam chodiť a všetko sa presunie do online priestoru. Pochybnosti preto boli, ale používam skôr sedliacky rozum, radšej si ovoniam šunku, než si ju pozriem za sklom, preto som veril, že sa všetko vráti do normálu, čo sa aj potvrdilo.
Ďuďo bol nielen hlasom, ale aj akousi dušou celej kapely. Po tomto rozhodnutí pokračovať ďalej, aký bol návrat do štúdia či na pódium bez neho?
Ide o dve rozdielne veci. Bez neho sme vystupovali už počas jeho života, keď ho nahradil Šarkan, pretože sme nechceli zrušiť plánované koncerty, aby sa Ďuďo mohol vrátiť na pódium, keď sa mu polepší. Po jeho odchode sme nekoncertovali a až po rozhodnutí ísť ďalej sme sa vrátili prirodzene aj na pódiá.
Čo a týka tvorby piesní a pobytu v štúdiu, cítiť, že odišla jedna veľká osobnosť v našom tíme. Druhá vec je, že skoro polovicu pesničiek z hudobnej stránky napísal Fefe a všetky texty písal vždy Fefe, takže táto tvorivá zložka v kapele ostala a zmenil sa „iba“ hlas. S Ďuďom sme však trochu inak pristupovali k aranžovaniu pesničiek, on to robil veľmi sofistikovane. Aj preto nový album znie trocha inak, ale duch Hexu je tam absolútne zachovaný, či už z textovej, alebo hudobnej stránky.
Nový album vraj vznikal dva roky v troch štátoch a troch nahrávacích štúdiách. Prečo tieto „komplikácie“?
Zo začiatku to bolo pandémiou, pretože sa nedalo úplne cestovať za hranice. My sme predposledný album nahrávali v českom štúdiu Sono a chceli sme sa tam vrátiť aj pri nahrávaní tohto albumu. Dostali sme však typ na fantastické štúdio pri Manínskej tiesňave, ktoré vlastní rodina Rojkovcov. Veľmi dobré odporučenie sme mali aj od Ivana Táslera či iných kolegov.
Prišli sme tam a našli sme úplné hudobnícke nebo, čo sa týka vybavenia, ale aj ľudského prístupu. Cítili sme sa tam veľmi dobre, a tak sme tam nahrali podklady, ale aj niektoré spevy. Postprodukčné veci a ďalšie spevy sme nahrali v Bratislave v štúdiu Pulp s Kubom Hríbikom a potom sme si povedali, že to pôjdeme zmixovať do spomínaného štúdia Sono, v ktorom sme dobre poznali Milana Cimfeho, ktorý je v tejto brandži 40 rokov a nahrával s velikánmi ako David Bowie alebo Julian Lennon, taktiež robil s českými kapelami ako Lucie alebo Kabát.
Vedeli sme, že to remeslo absolútne ovláda a chceme s ním spolupracovať pri tej záverečnej fáze. Čo sa týka tretej krajiny, išlo o Rakúsko. Vo Viedni sme robili posledný krok, mastering albumu. Toto miesto nám odporučili naši kamaráti a fantastickú robotu na ňom urobil Alexandr Vatagin.
Desiata štúdiovka je nabitá hosťami. Na základe čoho ste ich vyberali?
Vždy sme mali radi spolupráce s našimi kolegami, lebo to osvieži nahrávku. Hostia na tomto albume znova priniesli niečo nové, napríklad Jakub Tvrdík z kapely Billy Barman, ktorý nahrával klávesy, alebo Juraj Bartoš, jeden z najlepších svetových trumpetistov.
Dali ste šancu aj mladým talentom Laure Weng, Emme Drobnej a Tamare Kramar. Ako sa vám s nimi spolupracovalo?
Fantasticky. Naozaj. V roku 2020 sme nahrali pieseň Mesto stratilo dych, sedeli sme v štúdiu a vraveli sme si, že nám tam ešte niečo chýba. Keď som mal nahratý svoj part basgitary, pozrel som sa na Facebook a vyskočilo mi video s Tamarou Kramár. Okamžite som zavolal chalanov.
Z toho, ako spievala, som bol v úžase. Je to absolútne prirodzený talent. Zavolal som Marošovi Kramárovi. Vravím mu: „Počúvaj, Maroško, tá tvoja dcéra veľmi dobre spieva, nemohol by si nás spojiť, že by si s nami prišla zaspievať? Nemôže prísť zajtra k nám do štúdia? Je na Slovensku?“
A on vraví: „Akurát ťa počuje, je tu so mnou v aute. (smiech) Slušne pozdravila: „Dobrý deň, ujo.“ (smiech) Na druhý deň bola v štúdiu a naspievala svoju časť. Potom sme videli Lauru Weng ako vokalistku Emmy Drobnej. Má fantastický hlas, krásne zafarbený.
Zavolali sme ju len tak na skúšku do štúdia a dnes je na albume v štyroch pesničkách. Naspievala tam krásne vokály. Je to fakt skvelá baba, do koča aj do voza. Máme radi mladícku energiu, títo ľudia majú iný pohľad na svet. Preto ich aj v štúdiu necháme samých pracovať, nediktujeme im rázne, čo majú robiť.
Čo sa týka Emmy Drobnej, to je príbeh sám osebe. Ja ju považujem za jednu z najlepších speváčok na Slovensku. Má prirodzený „feeling“ a šarm. Poslali sme jej text vopred, a keď ho prišla naspievať do štúdia, spadla nám sánka. Dala to na prvú, akoby to mala zažité na sto koncertoch.
Na dnešných kapelách sa mi páči, že idú do toho naplno. My keď sme boli mladí, bolo nám jedno, aké sme mali nástroje, akú sme mali aparatúru. Hrali sme na tom, čo bolo k dispozícii, a neriešili sme.
Počítam, že je asi náročné zladiť s hosťami termíny koncertov, ale môžeme sa tešiť minimálne na tieto speváčky aj počas letných či jesenných vystúpení?
Určite ich chceme zapojiť, keď budeme tie skladby hrať naživo, ale presne je tam problém s termínmi. Uvidíme, čo všetko sa podarí. V každom prípade, 6. mája budeme hrať na Bratislavskom majálese a plánujeme tam pozvať našich hostí, ktorí budú mať v ten deň čas a zahrajú si alebo zaspievajú s nami.
Na tejto skvelej akcii plánujeme aj album pokrstiť, pretože máme veľmi radi našich fanúšikov a chceme im aj takto vyjadriť vďaku. Nevieme ešte, kto bude krstným otcom, ale na spoločnom vystúpení sme už dohodnutí s Laurou Weng aj s Emmou Drobnou. V rámci jesenného turné však chceme zakomponovať aj ďalších hostí, a ak sa to podarí, budeme radi, pretože sú to naši kamaráti.
Koho vy osobne považujete za najväčší talent na domácej hudobnej scéne?
Za posledných dvadsať alebo tridsať rokov je to pre mňa Ivan Tásler. Má jednoducho dar urobiť dobrú pesničku, ktorú ľudia majú radi. Vie, ako ju interpretovať. A i keď musím úprimne povedať, že ja nie som ten človek, ktorý sa až tak zameriava na texty, skôr vnímam hudbu ako takú, aj náš Fefe naozaj časom zreje, z pesničky na pesničku píše lepšie texty a dnes je z neho veľký textár. Veľký talent majú aj Laura Weng, Emma Drobná, Katka Knechtová... je ich naozaj veľa. Keby som mal však vybrať jedného z toho obdobia po revolúcii, je to práve Ivan.
Je tu dnes kapela, ktorá Vám pripomína Hex v čase, keď ste začínali?
Je veľa kapiel, ktoré sa nám ozývajú a hovoria, že chcú ísť v našom odkaze. Minulý rok na turné sme mali na jednom z koncertov ako hosťa skupinu Virvar a to sú veľmi milí chalani, ktorí dobre hrajú a majú pekné pesničky. Tých „gitaroviek“ je veľa. Nemusia na nás odkazovať, ale sú jednoducho dobré.
Je podľa vás jednoduchšie preraziť a prípadne sa živiť hudbou v dnešnej dobe, alebo to bolo ľahšie v čase, keď ste začínali?
Na to nemám odpoveď, ale na dnešných kapelách sa mi páči, že idú do toho naplno. My keď sme boli mladí, bolo nám jedno, aké sme mali nástroje, akú sme mali aparatúru. Hrali sme na tom, čo bolo k dispozícii, a neriešili sme.
Boli ste tak trochu punkáči.
Áno, mali sme to v paži. Mali sme výhodu, že naše pesničky veľmi zarezonovali, keďže Fefe s Ďuďom vedeli napísať aj v takom mladom veku pesničky, ktoré sa ľuďom páčili. Práve tá kreativita mi pri mladších kapelách chýba. Tej hudby je dnes tak veľa, že sa to už akoby zlieva dokopy. Možno v tom to majú tieto nové kapely ťažšie, než sme mali my. Aj rádiá sa dnes správajú inak k novej hudbe. Ale chápem, že ide o nejaký subjekt s podnikateľským plánom a musia vykazovať čísla. To je však na inú debatu. Je to všetko o talente.
Na novom albume hosťuje aj raper Vec, s ktorým ste spolupracovali už v minulosti. Ako vnímate súčasný slovenský rap? Je ešte nejaký raper, ktorého by ste si vedeli predstaviť možno na ďalšom albume kapely?
Veca vnímam ako človeka, ktorý má veľmi inteligentné texty. Páči sa nám jeho vystupovanie a je to náš kamarát. My radi pracujeme s našimi kamarátmi. Nekalkulujeme podľa toho, kto má aké čísla a kto je práve populárny. K hudbe a tvorbe pristupuje v prvom rade srdcom. Čo sa týka iných raperov, keď napríklad vidím Gleba, hovorím si, že toto je punk 21. storočia a páči sa mi.
Ďalej Rytmus je pre mňa najväčší „čávo“, lebo on to vie dať tak, že dovidenia. Potom sú tu raperi, ktorí sú mi smiešni svojimi vyjadreniami a tým, ako sa snažia predať sa cez nejaké nadpozemské témy, ale tak možno tomu aj naozaj veria. Neviem však pri nich posúdiť, či to je kalkul alebo nie.
Ktorú skladbu z najnovšieho albumu máte vy osobne najradšej?
Prichytil som sa posledné dni pri tom, že si najviac idem pieseň Pomaranče z Kuby. Má krásny text, no keby ste sa ma spýtali o mesiac, možno by som povedal úplne inú skladbu.
Skladba Možno si pamätáš znie ako z „bondovky“. Bol to zámer a nejaký odkaz, alebo je to je skôr náhoda?
Je to skôr náhoda, ale áno, cítiť to tam. Fefe prišiel s nápadom, začali sme to hrať v skúšobni, spravili sme kostru celej piesne, a keď sme si to vypočuli ako demo, opäť sme si povedali, že nám tam niečo chýba. Napadlo nám, že oslovíme skladateľa Slava Solovica, ktorý robí napríklad aj filmovú hudbu. Keď nám ukázal výsledok, odpadli sme. Je tam tá „bondovská“ atmosféra, či už vďaka gitare, sláčikom, alebo gradácii.
V skladbe Chlapec, ktorú ste venovali Ďuďovi a vy ste spoluautorom, cítiť v texte nádych melanchólie, no z hudby cítiť optimizmus a radosť. Kde vznikol tento kontrapunkt?
Máme radi kontrapunkty, či už v hudbe, alebo umení. Vzniklo to tak, že nás Fefe vyzval, aby sme mu poslali nejaké hudobné nápady. Poslal som mu basový riff, ktorý on následne dopracoval a napadlo mu spraviť text o Ďuďovi, ktorý v 80. a 90. rokoch chodil s kľúčom na krku. Tá skladba je mierne inšpirovaná kapelou The Cure, ktorú sme mali veľmi radi.
Ďuďa som učil športovým návykom, on ma zase zasväcoval do sveta hudby. Za domom sme občas aj boxovali. On bol stále na zemi, ja som mal zase stále rozbité ústa.
S Ďuďom ste sa poznali už od detstva. Určite máte viacero milých a príjemných historiek z detských alebo tínedžerských čias. Môžete sa s nami o niektoré z nich podeliť?
Určite áno, neďaleko odtiaľto je Nezábudková ulica, tam sme s Ďuďom vyrastali. Vnímal som ho už od troch rokov. Boli sme vlastne susedia, a hoci sme chodili do inej škôlky, do školy sme už chodili osem rokov spolu. Už vtedy bol umelecky nadaný. Chodil na klavír, kreslil si komiksy. Ja som zase bol športovec, ktorý chodil na hádzanú, na basketbal.
Učil som ho športovým návykom, on ma zase zasväcoval do sveta hudby. Za domom sme občas aj boxovali. (smiech) On bol stále na zemi, ja som mal zase stále rozbité ústa. Pamätám si ďalej, že na jeho bicykli som sa naučil bicyklovať, lebo svoj som vtedy nemal. Boli sme odmalička najlepší kamaráti. On býval inak vždy najlepší žiak z triedy a ja som patril medzi tých najhorších. (smiech)
Mohli ste si aspoň sadnúť k nemu a odpisovať počas písomiek. (smiech)
Tak aj bolo. (smiech)
Pamätáte si, na akom prvom koncerte ste s Ďuďom boli prvýkrát?
Neviem, či to bol prvý koncert, ale v tom čase sme mali radi veľmi Roba Grigorova. Chodili sme na jeho koncerty do PKO alebo na Vajnorskú. Bol to pre nás poloboh. Bol mladý, mal krásne pesničky, dobrú kapelu. Keď sme sa dozvedeli, kde býva, postavili sme sa pred jeho dom a čakali sme naňho, či nám nedá autogram. Aj keď sme ho nestretli, vedeli sme ho tam čakať aj pol dňa. Neskôr sme sa s ním stretli už rovno na pódiu, bol naším hosťom a stal sa naším kamarátom.
Boli ste ako mládenci veľkí rebeli? Hudobne ste na mňa pôsobili skôr ako takí „slušňáci“, ale imidžom ste pripomínali zhýralé americké rockové či grungeové kapely. Žili ste heslom sex drogy rokenrol alebo ste boli umiernenejší?
Sex jasné, v mladosti sa diali všelijaké veci. (smiech) Drogy nie. Boli sme skôr tí, ktorí si vedeli s radosťou vypiť, ako tí, čo užívali zakázané látky. A rokenrol to bol veľký. Aj keď sme možno hudobne pôsobili ako taká popová, nie až taká tvrdá kapela, robili sme veľkú zlobu.
Keď sme boli prvýkrát pozvaní na nejaké odovzdávanie cien, úplne sme sa opili a hádzali sme potom pomaranče po Paľovi Haberovi a Petrovi Nagyovi. Vyviedli nás dokonca zo sály. Raz si dokonca pamätám, že nemenovaný člen Hexu mal na jednej akcii fyzický konflikt s Jožom Rážom. Keď sme dospievali a prichádzali vážnejšie vzťahy, rodiny a deti, už sme sa ukľudnili. Dnes žijeme, samozrejme, iný život. Niežeby sme zavesili rokenrol na klinec, ale je to iné ako za mlada.
V novej zostave a s novými piesňami máte aj niekoľko koncertov. Aká bola odozva fanúšikov?
Minulý rok sme boli na trikrát preloženom turné s názvom Back to the Clubs tour, na ktorom sme sa chceli vrátiť do klubov, čo najbližšie k ľuďom, v novej zostave. Bolo to šesť fantastických koncertov a každý z nich trval vyše dvoch hodín, čo sa bežne nestáva. Zaradili sme do setlistu aj dve nové pesničky Kde je tu láska? a Možno si pamätáš. Sledovali sme cez koncert reakcie ľudí a boli výborné, ale chodili za nami aj po vystúpení a vraveli nám, že už sa nevedia dočkať nového albumu.
Veľmi si nové pesničky pochvaľovali. Nechcem preháňať, ani si robiť nasilu promo, úprimne vraveli, že sú super, čo nás veľmi tešilo a utvrdilo v tom, že ideme správnou cestou. Z tejto platne sme na najbližšie koncerty nacvičili okrem už spomenutých ďalšie dve skladby. Na jesennom turné budeme možno hrať až päť alebo šesť piesní z najnovšieho albumu.
Ste jedna z mála slovenských kapiel, ktorá sa dokáže živiť hudbou. Ako dlho vám trvalo dostať sa do tohto bodu a byť v tomto smere tak finančne nezávislí, že si môžete všetku produkciu financovať a mať nad ňou plnú kontrolu?
Zlom nastal relatívne dávno, sme predsa len už staršia kapela, aj keď duchom sme stále mladí, čo je, myslím, cítiť aj na tom novom albume. V roku 1997 sme vydali štvrtý album Ultrapop a tam bola skladba Vetroň, z ktorej sa stal megahit v slovenských rádiách a médiách. Veľmi veľa sa hrala a začali nám pribúdať koncerty. Povedali sme si, že je na čase, aby sme k tej hudbe začali pristupovať profesionálnejšie, aj čo sa týka štábu okolo nás.
Vyvíjalo sa to a bolo to čoraz lepšie. Mohli sme si zrazu pýtať aj viac peňazí. Boli sme v tej dobe ešte študenti a mali sme zrazu naplnené potreby. Vraveli sme si, že konečne robíme to, čo sme chceli robiť. Dostali sme sa do bodu, že sme profesionálni hudobníci. Potom ako to išlo ďalej, náš tím sa zväčšoval a začali sme hrať väčšie koncerty, zrazu sme boli headlinermi na rôznych podujatiach a tak ďalej.
Niekedy teda stačí jeden hit?
Jeden hit to nakopol, ale keby sme nespravili ďalšie pesničky, ktoré zaujali ako V piatok podvečer alebo Keď sme sami, skončilo by to. Boli by sme ako kopec ďalších „one hit wonder“ kapiel a interpretov. Vždy sme pracovali na nových veciach a dávali sme do toho srdce. Nikdy sme veľmi nekalkulovali a možno aj preto fungujeme až doteraz.
