Ak má legendárny Prince nežnejší ekvivalent, tak je to Sade. Obaja vydali komerčne najúspešnejšie albumy v 80. a 90. rokoch, no stále žiaria naplno a ich vystúpenia sú vždy výnimočnou udalosťou. U Sade o to viac, že sa na veľké pódiá vrátila po desiatich rokoch.
Speváčka, ktorú pre jej odstup od šoubiznisu označujú za „slávne samotársku“, sa vyjadrila, že aktuálne svetové turné môže byť posledné. V máji vydala cédečko The Ultimate Collection a koncerty tiež poňala ako prierez svojou históriou. Hity Smooth Operator, Paradise a The Sweetest Taboo však striedali skladby z poslednej štúdiovky Soldier of Love (2010), ktorých zvuk bol naživo hutnejší ako pri smoothjazzových klasikách.
Nezávislosť, sebavedomie aj sexepíl
Nedeľnajší koncert v zaplnenom štadióne Ondreja Nepelu otvorila titulná skladba nového albumu, z noviniek odzneli aj Skin, Bring Me Home, jemné vyznanie The Moon and The Sky či rockovo znejúca Love Is Found, ktorá je jednou zo štyroch doposiaľ nevydaných skladieb. K pestrej dramaturgii vyše dvojhodinového koncertu prispeli aj časté zmeny šiat a celého efektne riešeného pódia, vkusná projekcia či program rozdelený do troch blokov.
To všetko by bolo sterilné, keby na pódiu nestála žena, ktorá dokázala štadión zaplniť svojím vyžarovaním aj bez toho, aby sa príliš snažila. Ukázala všetky kvality, ktoré vystihujú jej hudbu a prístup k nej – nezávislosť, sexepíl, sebavedomie a najmä fakt, že všetko, čo robí, vychádza zvnútra. Hoci je jasné, že všetko bolo dokonale premyslené a nacvičené, pri každom kroku, slove či tóne pôsobila Sade úplne prirodzene. Spievala telom i dušou a počas celého večera dokazovala, že jej titul „vojak lásky“, ktorým sa označila pri príchode na pódium, prináleží.
Divákom sa niekoľkokrát poďakovala za vrelé prijatie. Skladbu In Another Time venovala všetkým, ktorí nemajú v živote také šťastie ako ona, pričom pri vymenúvaní svojich šťastí vtipne poznamenala, že má „celkom dobrú kapelu, ktorá sa v poslednom čase zlepšila“.
Počas sympatického predstavovania ôsmich hudobníkov si najväčší aplauz vyslúžili dlhoroční spoluhráči basgitarista Paul S. Denman, klávesista Andrew Hale a multiinštrumentalista Stuart Matthewman, bez ktorého by podľa speváčky kapela neexistovala.
Intímny veľký priestor
O najväčšiu šou sa v druhej polovici koncertu postarali dvaja sprievodní vokalisti, ktorí známu skladbu Nothing Can Come Between Us odspievali bez Sade a publikum postavili na nohy. Väčším umením než naučiť dav kričať „oh, yeah“ je však nechať desaťtisícovú halu úplne stíchnuť. To sa Sade podarilo v baladách Jezebel, Is It a Crime a Pearls, ktoré patrili k vrcholom večera, naživo neporovnateľne silnejším ako štúdiové verzie.
Ak by stál na pódiu ktokoľvek iný, väčšina skladieb na takom neosobnom mieste, ako je športová hala, by zrejme vyznela ako vítaná spomienka na časy, keď boli ešte žánre ako smooth jazz a quiet storm zaujímavé pre stredný prúd, v horšom prípade ako uspávanky, ktoré neurazia, ale ani nenadchnú. Sade je však osobnosť, ktorá dáva intímnej hudbe štadiónový rozmer.
Autor je redaktor portálu hudba.sk
Autor: Patrik Marflák
