Kamil Mikulčík potrebuje mať neustále pocit, že umelecky rastie

Kapela Fragile chodieva do Košíc pravidelne. Tunajší fanúšikovia sa totiž nevedia nabažiť jej koncertov.

Nebolo to inak ani naposledy, keď sa speváci okolo Braňa Kostku znovu postarali o preplnené hľadisko v GeS Klube. Práve plné hľadisko fanúšikov, ktorí po koncerte spokojne odchádzajú domov - to je pre Kamila Mikulčíka jedno z najväčších zadosťučinení. V rozhovore okrem iného prezradil, prečo nemá rád bulvár a naopak, prečo má rád divadlo.

KOŠICE. Plné hľadisko spokojných fanúšikov je pre kapelu Fragile vždy tou najlepšou odmenou. „Je skvelé, keď je na koncertoch plno. Vtedy máme z toho my aj fanúšikovia dobrý zážitok," prezradil K. Mikulčík.

„Niekedy však nezáleží práve na popularite. Isteže, je príjemné, keď ľudia vedia oceniť vašu prácu, ktorú robíte naplno. Robíme to tak, aby boli koncerty zaujímavé pre ľudí, ale aj na vysokej profesionálnej úrovni. Pre každého umelca je veľké šťastie, keď to dokáže skĺbiť."

Momentálne má šťastné pracovné obdobie. „Veľmi sa teším hlavne z toho, že mám za sebou nedávnu premiéru veľmi zaujímavého predstavenia."

Ide o hru Novecento – Legenda o pianistovi v Divadle v podpalubí. Divákom ponúka strhujúci, neobyčajný a krásny príbeh geniálneho klaviristu, ktorý po celý život neopustil palubu zaoceánskej lode.

„V istom zmysle je to vlastne monodráma a aj preto som na túto inscenáciu hrdý, že sa mi to podarilo. Text je náročný, na javisku som len s výborným klaviristom Vladislavom Šarišským. Je to pre mňa dosť dôležitý umelecký počin. Okrem toho ma momentálne dosť zamestnávajú koncerty s Frafile, pokračovanie seriálu Druhý dych na Markíze. Okrem toho predstavenia s Túlavým divadlom, s brnianskym divadelným spolkom Frida, hosťujem aj v Slovenskom národnom divadle... Je toho pomerne dosť."

Tak akurát

Má rád situácie, keď je takpovediac na roztrhanie. „Mám to rád v tom zmysle, že je fajn, keď je to v mojom pracovnom živote viacfarebné. Nechcem len spievať, alebo len hrať v divadle. Našťastie, teraz sa mi celkom darí. Mám obdobie, keď dokážem spev a herectvo skĺbiť. Momentálne je to tak akurát."

V istom období však K. Mikulčík figuroval v podvedomí slovenských divákov hlavne ako spevák. Nielen kvôli účinkovaniu v kapele Fragile, ale hlavne vďaka tomu, že s Nelou Pociskovou reprezentovali Slovensko na speváckej súťaži Eurovízia.

„Vždy je tu riziko, že sa dostanete do nejakej škatuľky. A priznávam, že mne hrozila škatuľka speváka. Lenže teraz - okrem iného aj kvôli predstaveniu v Divadle v podpalubí - sa znovu vraciam viac k tomu, čo som vyštudoval. K herectvu. Nechcem však povedať, že nemám spev rád. Naopak. Ja rád horím z obidvoch strán. Nakoniec, keď by náhodou nešlo jedno, pôjde druhé..."

Rád horí z oboch strán a priznáva, že občas zahorí tak, že ho treba hasiť. „Vtedy treba na mňa ísť s obrovským hasiacim prístrojom alebo na mňa rovno vyliať celú cisternu. Keď už totiž zahorím, tak poriadne," podotkol so smiechom.

Momentálne si užíva popularitu aj vďaka seriálu Druhý dych. Hoci ani doteraz nepatril medzi neznámych, kvôli postave v tomto seriáli jeho popularita narástla.

„Keď je človek v médiách, tak sa to proste nabaľuje. V prípade hercov je veľmi dobré, ak dostanú priestor v televízii. Lebo keď nie je herec známy, viac-menej nemôže robiť svoju robotu. Sú to také spojené nádoby. A mne vlastne ten nárast popularity vychádza až v tomto seriáli. Niežeby som doteraz nič nerobil, ale predsa len - vďaka Druhému dychu ma silnejšie vnímajú. Som vďačný za túto skúsenosť. Mám rád tento seriál a aj svoju postavu. Ľudia sa majú na čo pozerať, mnohých divákov to oslovilo a pre mňa je to vzácna skúsenosť."

Herec musí byť na očiach, aby dostával viacero príležitostí, no občas je toho priveľa. K. Mikulčík si pozornosť najmä bulvárnych novín a časopisov "užil" hlavne vďaka svadbe a pomerne skorému rozvodu s herečkou Kristínou Farkašovou. Dodnes má v bulvárnych článkoch "nálepku" exmanžela.

„Nemám pocit, že by som mal vo svojom živote niečo gumovať a teda ani tento prívlastok exmanžela. Neviem, prečo niektorí novinári naďalej vytvárajú akúsi fikciu môjho života. Snažím sa nečítať to a nesledovať."

Krátko po rozvode sa v jednom bulvárnom denníku objavili fotografie K. Mikulčíka s kolegyňou a očividne boli robené bez toho, aby o nich zainteresovaní vedeli.

„Skúmal som, prečo tí fotografi vlastne robia snímky, pri ktorých sa skrývajú a snažia sa nafotiť niečo pikantné... Zistil som však, že aj na toto sa dá zvyknúť. Ako napríklad na smrad pri družstve. Nie je príjemný, ale chápete, že je jeho súčasťou. Človek si vie zvyknúť na všetko. Ale bulvár nemám rád a nekamarátim sa s ním."

Herectvo je nenaučiteľné

VŠMU síce hercov pripraví na mnoho vecí, ale mnoho ich naučiť nedokáže.

„Školou mi je v prvom rade život sám. Je jedno, akú školu ste vyštudovali, aj tak sa po celý zvyšok života budete učiť. Herectvo je špecifické, lebo v istom zmysle nie je naučiteľné. Isteže, pedagógovia vás veľa naučia, no nikto nevyjde zo školy ako hotový človek. A ja mám ešte veľa čo dobiehať... Predstavenia, ktoré robím, sa snažím vnímať cez seba. Aby som sa cez ne mohol odovzdávať ľuďom. Veľa čerpám práve zo seba, z toho, čo som zažil. Všetko filtrujem cez svoj život a herectvo je mojou výpoveďou. V podstate sa dá povedať, že herectvo je aj o mojom živote."

Pre Mikulčíka je dôležité mať pocit, že umelecky rastie. „Je to pre mňa asi najdôležitejšie meradlo. Na druhej strane, z niečoho treba žiť. Stále v sebe riešim dilemu - jedna vec je hypotéka, ktorú treba z niečoho zaplatiť a druhá vec je divadlo, ktoré nerobím pre peniaze, ale práve preto, že ma posúva ďalej."

Našťastie, momentálne má pocit rovnováhy. „Hlavne po predstavení v Divadle v podpalubí som si znovu dodal veľkú dávku pocitu, že práve toto je spôsob, ako robiť poriadne a ozajstné divadlo. No a seriály - to sú splatené hypotéky," podotkol s úsmevom.

Svoju potrebu tvoriť dokáže uspokojiť aj inak, ako na divadelných doskách či speváckych pódiách. Skladá hudbu k divadelným predstaveniam. Pre divadlo Ludus, pre divadlo Aréna, ale i pre Radošinské naivné divadlo, ktorého je členom.

„Nedávno som mal dve premiéry v Čechách. Jednu v Brne, druhú v pražskom divadle Kalich. Okrem predstavení pre divadlo skladám aj iné veci. Zatiaľ len tak pre seba - sú to veci, ktoré čakajú na svoj čas. Je fajn, keď človek môže robiť viacero činností naraz. Isteže, nie je dobre robiť dve veci naraz, ale na druhej strane - máte možnosť robiť chvíľu jednu, chvíľu druhú a v každej z nich si plniť svoje sny."

Dve školy naraz

Po skončení strednej školy sa rozhodol študovať na dvoch školách. Okrem herectva na VŠMU aj ekonomiku.

„Bolo to hlavne kvôli rodičom. Študoval som dve školy naraz, chvíľu to šlo, no neskôr som si povedal - stačí. Vedel by som si robiť sám účtovníctvo, no som zástancom toho, že človek má robiť to, čo ho baví a to, čo robiť chce. Mohol by som ovládať ekonomiku, ale nie je to oblasť môjho záujmu. Niečo som sa naučil, no prenechávam to tomu, kto sa v tom vyzná a hlavne tomu, koho to baví. Preto som jedného dňa ekonomiku nechal ekonomikou. Jednej škole som totiž musel povedať stop a presne som vedel, ktorej. Vedel som, že si musím urobiť po svojom. Každé dieťa sa raz dostane do veku, keď musí ísť svojou cestou, vymaniť sa z osídiel svojich rodičov, nech to stojí čokoľvek."

Svoje rozhodnutie ísť umeleckou cestou si obhájil, vedel totiž, že si musí vybrať a vybral si to, čo naozaj robiť chce.

„Nechcem ale, aby to teraz vyznelo, že som si buchol po stole a povedal - nechám ekonomiku, chcem byť hercom! Ja totiž nie som ten typ človeka, ktorý dokáže presadzovať svoje búchaním po stole alebo dupnutím si. Ja radšej robím kompromisy. Lenže vtedy som sa dostal do situácie, keď už nešlo naďalej študovať dve školy a kompromis už nepripadal do úvahy. Musel som urobiť rozhodnutie."

Okrem toho, že radšej robí kompromisy, sa aj nerád háda. „Ja sa totiž hádať vôbec neviem. Mne je strašne, keď sa ľudia hádajú. Mne je vtedy doslova fyzicky zle a mňa každá hádka - aj cudzia - doslova bolí. Ja by som bol najradšej, keby sa všetci uzmierili a nikto sa s nikým nehádal." Ako partner musí byť teda ideálny, veď akého iného muža by si mohla žena priať doma mať, ako takého, ktorý sa s ňu nebude vadiť? „So mnou je dobre žiť, ja som úplne perfektný chalan," dodal na záver so smiechom.