Tak sme sa predsa len dočkali. Máme nové Slovenské národné divadlo. Končí sa obdobie diskusií o novostavbe, odteraz sa do stredobodu záujmu dostáva úroveň umeleckých produkcií.
Po peripetiách s Krútňavou pristúpilo vedenie divadla k náhradnej verzii otváracieho podujatia, slávnostnému opernému galakoncertu pod taktovkou šéfdirigenta opery Rastislava Štúra.
Tvorcovia programu mali ťažkú úlohu: v sólistickom obsadení vzdať hold umelcom, ktorí šírili slávu slovenskej opery v zahraničí (Gabriela Beňačková, Peter Dvorský, Sergej Kopčák), dať priestor sólistom, na ktorých stojí existencia divadla dnes (Jolana Fogašová, Adriana Kohútková, Ľudovít Ludha, Michal Lehotský, Ľubica Rybárska), a zároveň vyšperkovať koncert tými, ktorým sa koria popredné operné scény v súčasnosti (Sergej Larin, Eva Urbanová, Dalibor a Eva Jenisovci, Adriana Kučerová).
I zvolený repertoár prezrádzal niekoľko motivácií: bolo treba zohľadniť míľniky v histórii divadla (predohra k Hubičke, úryvky z Krútňavy a Svätopluka), vyjsť v ústrety širokej poslucháčskej vzorke v sále i pri televíznych obrazovkách (neodmysliteľný Zbor Židov) a brať do úvahy individuálne požiadavky sólistov. No a v neposlednom rade to celé zastrešiť stručným exkurzom takmer deväťdesiatročnými dejinami trojsúborového SND.
Úloha titanská, koncert čo do rozmerov takmer wagnerovský.
V prvej časti koncertu popri „mesiačikovej“ árii Gabriely Beňačkovej, lyrickej Čo-čo-san Evy Jenisovej či Ondrejovi v podaní Petra Dvorského sa na javisko SND po dlhom čase postavil Sergej Kopčák. Publikum zmagnetizoval impozantným sonórnym basom v pôsobivej árii z opery Sadko Nikolaja Rimského-Korsakova.
Blok vrcholil monológom Svätopluka v skvelej dikcii a výrazovo bohatom podaní Petra Mikuláša.
V druhej časti koncertu patrili najväčšie ovácie barytonistovi Daliborovi Jenisovi: slávna ária barbiera Figara v jeho podaní nebola plytkým šoumenským číslom, ale štýlovo vzornou prezentáciou perfektne disponovaného umelca v zenite síl.
Najvýraznejší talent súčasnej slovenskej opernej scény Adriana Kučerová očarila publikum krištáľovo čistým pohyblivým sopránom s jemným erotickým nábojom v árii z Gounodovho Romea a Júlie.
Po sérii veristických čísiel zo Sedliackej cti (dramatický Sergej Larin), Adriany Lecouvreur (kultivovaná Ľubica Rybárska) a Turandot (impozantná Eva Urbanová) dal Michal Lehotský symbolickú bodku za koncertom slávnym Nessun dorma. Vincero... Zvíťazím...
Nové divadlo víťazstvom nepochybne je. Nech v ňom vždy víťazí umenie.
Autor: Michaela Mojžišová (Autorka je operná publicistka)
