Ešte pred dvomi rokmi bola JAROSLAVA BLAŽKOVÁ nominovaná na cenu Anasoft Litera za knihu To decko je blázon. Slovenská spisovateľka, ktorá do slovenskej literatúry vtrhla moderným románom Nylonový mesiac, v nej písala o prvých detských stretnutiach s pocitom rozkoše. Žila v Kanade a toto bola naša posledná príležitosť požiadať ju o rozhovor. Jaroslava Blažková zomrela v pondelok 20. februára 2017 vo veku 83 rokov.
Je náročnejšie písať knihy zo vzdialenejšej či svojej nedávnejšej minulosti?
„Príbehy z môjho detstva sú tak živo vpísané v mojej hlave, že to nebola vôbec námaha si ich vyvolať. Vždy som si myslela, že v tomto smutnom svete treba vyhľadávať momenty, ktoré sa jagajú, prinášajú potešenie a radosť.
A to sú práve veci, ktoré stále milujem. Svet, ktorý sa odohrával v záhradách, kde boli prítomné kvety a, samozrejme, moji mladí rodičia. Bolo to moje prvé stretnutie so svetom a s pocitom rozkoše.“
Aké bolo mať „dve“ mamy, ako píšete? Jednu ružovú, druhú kamennú?
„Moja maminka bola hlboko sklamaná, že som sa jej narodila a ešte ku všetkému nie som chlapec. Istá trpkosť v jej povahe neskôr narastala. Keď sa nakoniec po deviatich rokoch môjho jedináčikovstva narodila moja sestrička Eva, mala k nej už oveľa lepší vzťah.
Samozrejme jej za milión vecí vďačím, pamätám si ju veľmi dobre aj s „breskyňovou“ pleťou, ako hovorieval otecko, ale spomínam si aj na momenty, keď bola odrazu kamenná a drsná. Naše stretnutia – aké si pamätám od celkom útleho detstva – boli vždy v podobe konfliktu.“
Preto ste oveľa láskavejšie spomienky venovali oteckovi?
„Môj otecko bol mojím miláčikom a ja som bola jeho. Bol to skutočne jedinečne nežný človek plný vtipu a veselosti. A celé moje detstvo bolo rozjasnené tým, že som sa mohla okolo tohto skvelého človeka motať a svojím spôsobom ho zbožňovať, tak ako dcéry svojich otcov niekedy zbožňujú.“
Ako ste sa našli s Kvetou Daškovou z vydavateľstva Q111?
„Je to moja dlhoročná priateľka, kedysi pracovala ešte v Mladých letách, kde vychádzali moje knižky. Keď som emigrovala, zostali na zakázaných policiach. Po revolúcii sa Kveta ujala mojich detských knižiek, vydala ich celý rad vždy s novým, zaujímavým výtvarníkom, napríklad s Martinou Matlovičovou, ktorá krásne ilustrovala môj Ohňostroj pre deduška. Tým si ma nekonečne zaviazala.“
Ako vznikala kniha To decko je blázon?
„Keď som písala poslednú detskú knižku, tak som Kvete poslala časť rukopisu. Potom som ťažko ochorela a chudera Kveta sa možno nazdávala, že už umieram. Tak chytro popracovala na tom, čo som jej poslala, a vydala to.“
Dve knihy vám vydalo feministické združenie Aspekt. Sledujete stále ženské témy v našej literatúre?
„Mám veľmi úzky kontakt s Aspektom, najmä s Janou Juráňovou, s ktorou si píšeme. Ona je mojou informátorkou o dianí na Slovensku. Samozrejme, mám celý rad ďalších priateľov, ktorí mi posielajú svoje knihy či knižné novinky, takže viem, čo sa kde vydáva.“
Rozmýšľate nad tým, ako by sa vaša kariéra vyvíjala, keby ste neemigrovali?
„Človek si to nemôže dosť dobre predstaviť, pretože to boli také intenzívne časy, že človek si jednoducho nevymyslel, čo sa dialo.“
V knihe Rozhovory po rokoch ste sa vyjadrili, že v Kanade žijete náhradný život.
„Ten pocit som v sebe nosila dlhé roky, bola som v Kanade nešťastná, moja tvorivá vlna sa prerušila. Nevedela som, ako sa zakoreniť v novej krajine. Trpela som nesmiernym smútkom po domove, ale súčasne som si veľmi dobre uvedomovala, že môj osud by nebol býval nejako ružový, pretože môj manžel Dušan Pokorný a ja sme boli dobre známi rebeli. Režim bol neúprosný. Špeciálne som sa bála o osudy mojich detí.“
Prečo to bolo také ťažké?
„Svoj život som vždy videla skôr ako život rastliny než človeka. Moje korene siahali veľmi hlboko a to, čo zo mňa zostalo po emigrácii, bola ušmyknutá jarabina v jednej tretine rastu, keď ešte váhala, či prežije, alebo nie. Bolo to najhoršie obdobie môjho života. Lenže život ide ďalej, všetky rany sa svojím spôsobom zahoja. Prežila som dlhých štyridsať rokov šťastného života so svojím manželom, čo bol tiež veľký dar, ktorý stále oceňujem, najmä keď som ho už stratila. Ani sa mi nechce veriť, ale je to už osem rokov.“
Nemali sme lepšie využiť štvrťstoročie slobody?
„To sú naozaj pocity, ktoré nemôžem prežívať, pretože jednoducho nie som vo vašich vodách. To, čo si človek povie telefónom alebo prečíta na internete, nie je také intenzívne, ako keď chodí po ulici a stretáva sa s ľuďmi.“
Máte už na pracovnom stole nový rukopis?
„Tému mám, ale držím sa pravidla, že o tom, čo sa píše, neslobodno hovoriť. Je to stále jeleň, ktorý skáče po lese. Nemôžete hovoriť, že ste ho už polapili, kým sa moríte nad papierom, ja totiž píšem rukou viac ako na počítači. Uvidíme, či sa dosmolím aj do nejakého finále. Každému je vymeraný určitý čas, ktorý človek môže venovať písaniu. Ale želala by som si, aby sa mi ešte niečo podarilo.“
