Keby ste šli na niektoré z vyšších kôl Hviezdoslavovho Kubína, určite by ste narazili na študenta či študentku s básňou Daniela Heviera. Ak si pustíte rádio a začujete Paľa Haberu, temer s istotou budete počuť aj slová, ktorých autorom je Daniel Hevier. A kníh s jeho menom na policiach v knižniciach? Ako vlastne žije básnik, prozaik, prekladateľ dnes?
Dostávali ste ako dieťa na Vianoce knihy pod stromček? Je pre vás kniha darom?
Určite áno, aj keď na nejakú konkrétnu knihu si už nespomínam. U nás a u mňa sú totiž knihy takým každodenným chlebom či duševnou hygienou, že si ich dávame pod stromček opatrne. Už niekoľko desiatok rokov sa mi nikto neopováži dať knihu ako dar, pretože nie je isté, či ju už nemám. Ale občas sa mi predsa len podarí dať svojim blízkym knihu pod stromček – moju vlastnú, keď mi vyjde vo vianočnom období.
Poézia nie je žáner, ktorý by sa dnes tešil popularite. Alebo sa mýlim?
To, že sa niečo alebo niekto neteší popularite alebo masovej obľube, môže byť, ako iste viete, aj znakom hodnoty alebo vyšších nárokov na adresáta. Pravdupovediac, takéto bedákanie, ktoré vnímam už desiatky rokov, ma netrápi. Na rozdiel od iných žánrov sa básne píšu, lebo musia byť napísané. Je to zápis situácie, momentky, pristihnutý okamih reality, zväčšený detail doby. Počas svojej takmer štyridsaťročnej existencie profesionálneho spisovateľa som sa naučil písať aj pod tlakom termínov alebo jednoducho na objednávku či zadanie, ktoré prichádzalo aj zvonka. Ale básničky sa nedajú písať tak, že dostaneš grant a teraz napíšeš zbierku. Pre mňa je to vnútorný denník, zápis toho, čo musím sformulovať sám pre seba, aj keby to malo zostať v spodnej zásuvke (v ktorej mám, mimochodom, niekoľko hotových knižiek).
Vy sám ste autorom desiatok piesňových textov. Je dnes poézia „iba“ slúžkou piesne? Alebo je v tom kus pragmatickosti – veď všetci musíme z čohosi žiť?
Keď som začínal písať texty piesní, ani v snách mi nezišlo na um, že raz ma to bude do istej miery živiť. Hral som v kapele, zhudobňoval som si básničky (nevediac o Vargovej rannej električke, paralelne som si zhudobnil aj tohto Válka). Potom sme sa našli s Paľom Haberom a Teamom a začalo sa dlhoročné manželstvo, ktorého plodom je niekoľko dočasne nesmrteľných piesní. Dodnes si mnohé básne, či už pre deti, alebo pre dospelých, vopred zhudobňujem, aby som im zabezpečil rytmus, ktorý je srdcom poézie.
Dnes sú majiteľmi rebelujúcich veršov reperi, ktorí akoby boli svojím spôsobom pokračovateľmi bítnikov, recitátorov. Vnímate ich poéziu?
Spočiatku som bol alergický na tých brooklynských reperov s kazeťákmi na pleciach, z ktorých záplavy slov som rozumel iba fuck. Aká je to rebélia a šokovanie, keď sa z tvrdých výrazov stane klišé a banalita? Potom som si tento žáner vyskúšal na vlastnom hlase a gestách, a dnes mám úspech, keď v plnej telocvični nejakú svoju básničku zarepujem. Tí najlepší reperi či hiphoperi obohacujú slovenčinu nielen o nové výrazy, ale aj o novú metaforiku a videnie. Z repu sa vyvinula progresívna subkultúra, ktorá vo svojich vrcholkoch môže dosiahnuť hodnotu naozajstného umenia. Občas hovorievam, že taký Janko Kráľ podobne repoval svoje balady v krčmičkách a na výletoch.
Nedá mi nevrátiť sa k problému podceňovania estetiky jazyka. Niekedy dokonca mám taký nie práve ideálny pocit, že hovoriť, ako mi „huba narástla“, sa stalo priam módou. A slamu v topánkach nahradili rolky zhúžvaných peňazí. Kultúra reči v politických elitách sa nenosí. Prečo?
Politické elity? Kde ich vidíte? Ja u nás nijakých politikov nevidím, sú tu samí straníci. Ešte aj tí najslušnejší a najmravnejší väčšinou udržiavajú iba prevádzku svojich strán, či hasia problémy, ktoré sa vŕšia. Politika, ktorý by mal víziu, túžbu, sen aj za ostatných a pre ostatných, ktorí by dokázal ísť, keď treba, aj proti masám, ktoré sa obratom môžu zmeniť na luzu, takého sme už dávno nemali. Vulgarizáciu nielen jazyka však vidíme všade. Vulgarizuje sa dokonca aj kultúra, umenie, literatúra. Neberiem to nijako mravokársky. V dejinách civilizácie a kultúrnosti sú obdobia zušľachťovania, zjemňovania, kultivácie, ktoré plynule nahrádzajú obdobia brutalizácie, barbarizácie... Nechcem plano historizovať, ale je to prirodzený proces, pretože ob čas treba prevetrať vyumelkovanosť, prešľachtenosť a vniesť prievan.
Predchádzajúce otázky nenápadne smerovali k tomu, že vy sám pôsobíte aj ako posol poézie medzi mládežou. Čo otvára deťom literatúra?
Necítim sa nijakým ambasádorom, záchrancom detských duší... Len mám v sebe ešte živé okamihy vlastného detstva, keď ma ohúrila pieseň, fascinoval príbeh, zatriasla mnou metafora v básni, nejaká maľba obrátila môj život naruby. A keďže som dostal isté talenty, pociťujem ako svoju povinnosť zmnožovať ich tým, že ich ponúkam iným. Umenie, nielen literatúra, otvára deťom nové svety, nové možnosti, obracia ich k realite, a to aj tým, že ich zdanlivo od nej vzďaľuje. Učí nás snívať, ale aj premieňať sny, túžby a možnosti na skutky, vzťahy, konanie.
Daniel Hevier - Archív SMEVnímate u detí aj vyššiu citlivosť k jazyku? Zaujali vás deti niečím jazykovo iným, než je naša „dospelácka“ slovenčina? Predsa len ste básnik s uchom a perom, vnímate jazyk po svojom a vtipne, dobre, labužnícky.
Najproduktívnejšia fabrika na slová, neologizmy, metafory je vek od dvoch do piatich rokov (tak sa volá aj Čukovského zásobáreň detskej slovotvorby). Ja som na facebooku založil skupinu Slovíčatko, kde rodičia a starí rodičia uverejňujú detské výroky. Deti boli vždy nielen používateľmi jazyka, ale aj jeho tvorcami. Samozrejme, aj pubertiaci či tínedžeri, ktorým sa dnes hovorí young adults. Slang je však ošemetná záležitosť. Má krátku životnosť a mnohé trendové či „kúlové“ výrazy už po niekoľkých mesiacoch pôsobia trápne alebo komicky. Tento problém riešim aj vo svojom Chymerosovi: keďže je to napísané v prvej osobe jednotného čísla, pokúsil som sa vytvoriť štylizovaný slang hlavného hrdinu, ktorý, dúfam, pôsobí autenticky, a pritom tak rýchlo nezostarne.
Ale chodíte za deťmi, po školách a knižniciach. Aktuálne s projektom Chymeros. Čo je to?
Metaforicky by som mohol povedať, že Chymeros, ktorý si deti nájdu na www.chymeros.sk, je niečo medzi skautingom, knihomániou, geocachingom, hľadaním pokemónov. Je to čítanie, ale aj prežívanie v realite, sú to technológie, internet, ale aj remeslá, je to literatúra, ale aj hudba, repovanie, video, je to aj bezbrehá fantázia, ale aj ukotvenie v realite, fungovanie v rodine či v škole... Na prvý pohľad sa to zdá veľmi široké, ale taký je aj detský svet. Dieťa si skúša všetky možnosti, ktoré má k dispozícii, a náš príbeh mu chce pomôcť prežívať detstvo aktívne, hravo a zmysluplne.
Chymeros, ktorého prvá kniha už vyšla, má niekoľko inovácií: detský či čitateľ vo veku young adult sa stáva nielen prijímateľom príbehu, ale ho sám aktívne tvorí. Vyše pol roka tvoríme s vyše tisíckou detí z celého Slovenska. Všetky sa dostali priamo do knihy a účinkujú v nej ako postavy. A keďže to bude deväťdielna séria na niekoľko rokov, pozývame ďalšie deti, ale aj rodičov, pedagógov či ďalších umelcov do tohto projektu, ktorý sa pomaly stáva akýmsi hnutím. A po dočítaní sa kniha nekončí, ale iba začína: chceme, aby vstúpila do života svojich čitateľov a literárna fantázia sa premenila na kreativitu detí v živote.
Fantázia, fantastika, sci-fi, to sú príjemné úniky z reality do oblastí, kde ešte existuje étos, morálka. Zabiť zlo je stále povolené a láska či česť sú otázky života a smrti. Vidíte cez texty a záujem o literatúru u mladých ľudí, čo ich trápi?
Ako dieťa som čítal všetky tieto druhy, rozprávky, báje, mýty, sci-fi či hi-fi, dobrodružné knihy, ale pre mňa to nebol únik z reality. Naopak, tieto knihy ma do nej vracali, obohateného o novú silu a možnosti. Dočítal som Tarzana, Foglara, Verna, Keroauca – a zakladal som bandy, kapely, divadlá, vydával sa na výpravy či potulky... Vo svojom skutočnom živote som prežíval to, čo fiktívne postavy v umení. Preto som už niekoľko rokov rozmýšľal, ako tento intenzívny zážitok dopriať dnešným deťom, a výsledkom je Chymeros.
Má ešte zmysel písať? Pri pohľade na presilu potlačeného papiera v kníhkupectvách sa niekedy objavujú pochybnosti, či nie?
Takýto pocit mali tvorcovia a autori všetkých čias. Vieme si predstaviť situáciu, že za mladým Michelangelom príde dobový skeptik, ktorý mu ukazuje, koľko je toho natvoreného, nastavaného, natesaného. Ale čo by sa stalo, keby ten mladík poslúchol? Na knižných veľtrhoch ma, naopak, povzbudzujú tie pohoria kníh. Ľudia ešte stále čítajú, ešte stále píšu. Keď počujem kolegov spisovateľov, ktorí šomrú na to, že každý píše, prihováram sa im: tak s tým prestaň práve ty. Nemám ambície dobývať literárne hitparády, som vďačný za každého čitateľa, ktorý prijme môj svet. Keď chcem davy, napíšem muzikál alebo pesničkový hit, v literatúre mám rád intimitu. Nechcem fabrikovať instantne vyrobené best-zelery, aj keď ma, prirodzene, záujem o moje knihy teší.
Čo robí Daniel Hevier práve dnes?
Venujem sa mnohým veciam naraz, tak ako som to robil vždy. Píšem, maľujem, skladám si pesničky. A píšem pokračovanie Chymerosa a satelitné príbehy k hlavnému príbehu.
Začali sme Vianocami, skúsme sa k nim vrátiť. Keby ste mali teraz darovať svojim blízkym nejakú knihu, čo by to bolo?
Keby som chcel byť zlomyseľný k sebe, povedal by som, že rodina by ocenila, keby už u nás nijaké knihy nepribúdali. Ale, samozrejme, je to iba sebaironické zveličenie. Napriek tisícom kníh, ktoré máme, sa vždy nájde pod stromčekom aj kniha. Ale neprezradím aká, pretože aj moja žena číta tieto noviny.
Daniel Hevier - Archív SMEDaniel Hevier (1955) je človek pera, básnik, dramatik, prozaik, autor textov populárnej hudby, priekopník tvorivého písania u nás a organizátor literárneho života. Je nositeľom viacerých literárnych cien vrátane zápisu na čestnú listinu IBBY, Medzinárodného združenia autorov detskej literatúry. Venuje sa propagácii literatúry medzi deťmi a mládežou a v súčasnosti sa najviac venuje projektu Chymeros, čo je internetovo-literárno-multimediálny fantasy projekt pre deti a young adults.
