JÁN LEHOTSKÝ (1947 v Bratislave) - skladateľ, spevák, klávesista. Vyštudoval konzervatórium, odbor tanec, ale vzápätí sa začal venovať hudbe. V 70. a 80. rokoch sa preslávil ako kapelník skupiny Modus. Od 90. rokov nahráva sólové albumy. Minulý týždeň dostal cenu Aurel za celoživotný prínos do populárnej hudby. Je ženatý, jeho dcéra Ela je herečka, syn Juraj je režisér - dokumentarista. Najväčšie hity Jána Lehotského: Beh ku šťastiu, Dievčatá, Úsmev, Veľký sen mora, Pozhasínané, Ty, ja a môj brat (Sklíčka), Stará kára, Roberta, Suzi, Formula 1, Spoluhráčka, Zrkadlo rokov.

Na konci 70. rokov nebolo u nás slávnejšej tuzemskej kapely ako Modus. Ostatné hviezdy - Elán, Peter Nagy, Pavol Habera či Richard Müller prišli až neskôr. Modus uviedol obdobie, ktoré sa všeobecne nazýva zlatá éra slovenskej pop music.

Kapelník Modusu JÁN LEHOTSKÝ dostal minulý týždeň cenu Aurel za celoživotný prínos do populárnej hudby.

Vaša kariéra mala vyzerať úplne inak, mali ste byť tanečníkom. Prečo?

"Mama bola známa baletná majsterka Ella Fuchsová-Lehotská. Keďže nemala dcéry, ostalo to na nás. Tancoval aj môj o sedem rokov starší brat Juraj. Aj on sa neskôr stal hudobníkom, je známy trubkár. V našom byte mala mama baletnú školu. Spočiatku som to len pozoroval, za veľké plus som považoval baletky. U chlapov som považoval za neprirodzené vyhadzovať nohy pri tyči. Ale mama chcela mať zo mňa baleťáka, tak som pristúpil na bartrový obchod - rodičia mi kúpili motocykel značky Pionier a ja som za to išiel na konzervatórium, hoci som bol prijatý aj na strojnícku priemyslovku. Myslím, že som nebol zlý tanečník, ale robil som to bez vážnejšieho záujmu. Vždy ma lákala hudba."

Bigbít?

"Nie, ja som chcel hrať džez, swing. Mali sme skupinu Young Quartet. Vymýšľal som si džezové témičky, ale nemali sme textára, tak som ich len scatoval. S mojou doterajšou láskou, Rayom Charlesom, rhythm and blues a soulom som sa zoznámil až neskôr."

Aká bola cesta od tanečníka k hudobníkovi?

"Spočiatku som hrával husle v orchestri. V deviatej triede som spieval v zbore bojové pesničky s brumendami, výbuchmi a revolučnými textami. Boli to diela profesorky, ktorá zbor viedla. Dosť sme sa na tom zabávali, ale bol to nejaký spevácky základ. Na klavíri hrával môj brat a páčilo sa mi to, neskôr som ho mal ako obligátny nástroj na konzervatóriu, veľmi vážne cvičenie to nebolo, klavír ma opantal až neskôr. Po konzervatóriu som sa dostal ešte na tri alebo štyri mesiace do Prahy k samotnému Pavlovi Šmokovi, do jeho štúdia džezbaletu. Hrozila vojna, tak som urobil konkurz do pražského Armádneho umeleckého súboru."

Vojenskú službu ste pretancovali?

"Nie, spieval som. V Prahe bolo veľmi dobre, v druhej polovici 60. rokov tam bola dosť liberálna atmosféra. Mal som možnosť zahrať si aj s hudobníkmi, z ktorých sa neskôr stali v Amerike celosvetové hviezdy: kontrabasistami Jiřím Mrázom a Miroslavom Vitoušom, klaviristom Janom Hammerom mladším, ktorý bol neskôr spoluzakladateľom legendárnej skupiny Mahavishnu Orchestra. S ním som sa kamarátil, je to môj rovesník, chodil som aj k nim domov. Praha bola veľká škola. Ale bol som rád, že som sa vrátil do Bratislavy. Nemám rád veľké mestá."

Čo bolo po armádnom súbore?

"Musel som sa starať o seba, lebo už v tých rokoch som nemal rodičov. Otec mi zomrel koncom vojenskej služby, bolo to ťažké obdobie. Prechodne som sa zamestnal v agentúre Slovkoncert ako telefonista. S Jarom Filipom. Vtedy ma zobral do kapely Dežo Ursiny. Rozpustil Solmenov a chcel niečo nové, s klávesmi. Skupina sa volala New Soulmen, bola známa aj pod názvom Face."

Dežo bol komplikovaný človek, ako ste sa znášali?

"Bol veľmi prísny a náročný na okolie. Ľudí, ktorých si pripustil k sebe, nebolo veľa. Ja som chodil k nemu do rodiny. Páčilo sa mu, že som spieval vysoko a otvoreným hlasom. Ja som zasa obdivoval Dežovu hudbu, ktorá mala zospodu rockovú šťavu, ale atmosférou bola skôr nostalgická. S touto kapelou som hral rok aj štvrť. Veľa roboty a skoro žiaden výsledok."

Prečo?

"Dežo miloval hammond organ a povedal, že kým nebudeme mať hammond, pred ľudí nepôjdeme. Vtedy to bola nedostupná záležitosť, jediný hammond v Bratislave kúpil Slovkoncert pre Mariána Vargu. To bol aj dôvod, prečo som odišiel hrať do zahraničia s kapelou Ľuba Beláka - aby som si zarobil na normálny nástroj."

Aká bola kariéra barového hudobníka?

"To bolo po okupácii, takže z tohto hľadiska to bolo dobré, aspoň sme zabudli, čo sa deje doma. Kúpil som si elektrický klavír a staré auto, ale povedal som si, že toto nie je ideálna cesta, lebo som už mal vlastné pesničky, ktoré som chcel nahrávať a hrať koncertne."

Takže nastala éra Modusu?

"Také jednoduché to nebolo. Modus som nezaložil, bola to barová kapela, tiež si zarábali po vonku. Keď som hral s Belákom, kamarátili sme sa s nimi. Začiatkom 70. rokov som obnovil značku, najskôr sme boli sprievodnou kapelou rôznych spevákov - Blehárovej, Hammela a podobne, neskôr sme nahrali moje prvé pesničky. Zostavy Modusu sa postupne menili, s jednou z nich sme boli aj v Kanade..."

V Kanade? Za čias normalizácie?

"Hej, mesačný zájazd. Až na mieste sa ukázalo, že nejde o samostatné koncerty, ale o program Parížske bláznovstvá. Že môžeme hrať dvadsať minút svoje vlastné veci, ale musíme sprevádzať aj argentínsky balet a jednu kanadskú speváčku. Príšerné. Mali sme 20 hodín, aby sme to nacvičili. Manažér nakoniec zdúchol aj s peniazmi, takže sme nič nedostali."

Modus sa však do histórie dostal ako skupina, kde spievali Meky Žbirka a Marika Gombitová. Mariku ste objavili vy?

"Upozornil ma na ňu kamarát. Tak som sa na ňu išiel pozrieť do Košíc. Vystupovala s kapelou na plese. Videl som, že je to živý tvor, spievala inak ako ostatné speváčky. A milovala Janis Joplin, čím si ma získala."

Bolo to také, že vám padla sánka alebo ste si skôr povedali "niečo z nej bude"?

"Povedal som si, že z nej môže niečo byť. Nespievala repertoár, pri ktorom by sa mohla naplno predviesť, takže sánka mi hneď nespadla. Potom sme spolu veľmi intenzívne pracovali a rýchlo sa vyvíjala. Do kapely pribudol aj Meky Žbirka. Zobrali sme muzikantov z Košíc a začali sme skúšať a hrať."

A prišla sláva?

"Až neskôr. Prvé koncerty neboli vypredané. Pretĺkali sme sa všelijako, vtedy sme s manželkou a našimi dvoma deťmi bývali v dvojizbovom byte v Dúbravke, tak keď boli Košičania v Bratislave - keď sme hrali alebo skúšali, bývali všetci u nás. Ale nevadilo nám to, tešili sme sa z hudby a prvých úspechov."

V roku 1977 ste triumfálne zvíťazili na Bratislavskej lýre s vašou pesničkou Úsmev, čo je symbolický začiatok obdobia, ktoré sa zvykne nazývať zlatá éra slovenskej pop music. Pamätáte si, aký ste mali pocit?

"V denníku Rudé právo napísali, že skupina ‚se zmítala v kosmopolitních prvcích', ale bola to veľká výhra. Pribúdalo koncertov, začala sa sláva. Prvý album sme nahrali s láskavým dovolením až o dva roky neskôr, v roku 1979. Tú platňu si doslovne vynútili poslucháči."

Aké boli špecifiká modusománie, povedzme v porovnaní s "mániami", ktoré prišli po vás?

"Nebolo to o biznise. Dostávali sme honoráre podľa kategórií na základe výsledkov komisionálnych skúšok. Preto aj hudobníci často nemohli vyžiť z koncertného účinkovania a museli si ísť privyrobiť do zahraničných barov, kde boli iné sadzobníky - a niekedy to aj psychicky nezniesli. Hudba 60. a 70. rokov bola až nemilosrdne úprimná - boli len živé nástroje, nič sa nedalo zahmlievať technológiami. Išlo o to - vieš/nevieš. Nič proti počítačom v hudbe, ale vtedy to bolo čistejšie, muzikálnejšie. Doba navyše nebola taká nervózna a povrchná ako dnes, hudobníci aj poslucháči sa mohli viac a pokojnejšie sústrediť na hudbu."

Nebolo to kvôli neprirodzeným podmienkam, železnej opone? Elán predal pol milióna nosičov Detektívky, to by sa mu v normálnej trhovej spoločnosti nemohlo podariť.

"Samozrejme, to je ten druhý aspekt. Nezabúdam na to, ako sme pašovali struny, aparatúry, rifle, tričká, platne, obyčajné veci sme museli zháňať pokútne. Teraz ideš do obchodu a kúpiš si, čo chceš."

Modus bol liahňou spevákov a speváčok, vychovali ste ich niekoľko. Čo poviete na "veľkovýrobňu hviezd" - reláciu Slovensko hľadá SuperStar?

"Toto je systém rýchlokvasených hviezd. Pri tomto spôsobe vládne komercia a umelo sa predbieha to, čo človek reálne vie a k čomu by sa dostal (alebo aj nedostal) vlastným pričinením. To je veľmi nebezpečné. Títo finalisti spievajú dobre, ale nemajú veci prežité. Prezrádza ich napríklad práca s textom. Myslím, že zdravšie je, keď človek stúpa hore pomaly, po schodoch, vlastnými silami, ako keď ho tam odvezú rýchlovýťahom."

Môže SuperStar priviesť na svet skutočnú hudobnú osobnosť?

"Osobnosť sa tvorí počas celej kariéry. Je dôležité, aby títo ľudia neboli len speváci, ale trošku aj muzikanti, aby boli schopní robiť v tíme, v kapele, odovzdávať niekomu svoje emócie a od niekoho ich prijímať. Vytvoriť niečo spoločne. Sú len na začiatku, všetko sa ukáže."

V roku 1993 ste sa dostali do Siene slávy v rámci vtedajších cien Hudobnej akadémie. Minulý týždeň ste prevzali podobnú cenu Aurel za celoživotné dielo. Ako vnímate dvanásť rokov medzi týmito oceneniami?

"V roku 1992 som začal robiť vlastné projekty. Dal som Modusu dovolenku. Prebudil sa vo mne Ray Charles, hlavne na albume Čierno-biely svet. Trochu som sa vzdialil, ale nemám pocit, že som sa na hudbu vykašľal. Nahrával som albumy. Nekoncertoval som s kapelou, neuživil by som ju."

V tom čase ste aj podnikali, mali ste penzión, to sa už skončilo?

"Trvalo to len chvíľu. Nie sme s manželkou podnikateľské talenty a na Liptove, kde sme mali to ubytovanie, sa musí podstatne zmeniť situácia. Nebolo to dobré obdobie pre rodinu."

Pred dvoma rokmi ste sa na scénu vrátili s čiastočne omladenou, čiastočne pôvodnou skupinou Modus. Uspokojilo vás to?

"Stále som koketoval s myšlienkou vrátiť sa na pódiá s Marikou a Mekym, ale to sa ukázalo nemožné. Ľudia sa však Modusu dožadovali, ozvali sa aj zahraniční Slováci - tak sme urobili koncertné turné, hrali sme aj v New Yorku. Ten návrat bol vlastne elegantnou bodkou za Modusom v tradičnej podobe. Aj keď tú značku možno ešte použijem."

Meky Žbirka na Aureloch povedal, že sa s vami stretáva málo, ale o to radšej. Komunikujete aj s Marikou Gombitovou?

"Iba telefonicky a čoraz zriedkavejšie. Touto cestou ju pozdravujem."

Vašou záľubou je vraj motorizmus, súťažíte?

"Hej, som v jednej stajni, kde jazdia okrem profesionálnych jazdcov aj známi ľudia, bol tam Maroš Kramár, predtým Michal Dočolomanský. Jazdím do vrchu, pri posledných pretekoch som bol štvrtý. Mám rád adrenalín a dúfam, že budem úspešný aj tento rok, ale keď sa umiestnim ako posledný, nebude mi to prekážať, lebo sa už mám rád a nemusím byť až taký veľký macher."

Svojskými formuláciami a dadaistickým humorom niekedy vyvolávate v ľuďoch pocit ľahkej indispozície. Ako ste na tom s alkoholom?

"Nikdy som nepil tvrdé, ani v mraze na lyžovačke. Kedysi mi chutilo pivo, ale po päťdesiatke akoby uťal. Teraz mám rád kvalitné víno. Alkohol môže priniesť istú uvoľnenosť, ale je dôležité, aby sa človek nevzdialil od ostatných, čo je dôležité pri hraní. Takže treba byť obozretný."

Ako by ste opísali svoj úplne nový album Nahé dotyky?

"Myslím, že sú na ňom podlízavé melódie. Niektorí ľudia radili, aby som urobil nejaký vtieravý komerčný hit, ale ja to nepotrebujem. Dokázal by som to, ale možno len v prípade, keby na mňa niekto mieril pištoľou."

A keby vás oslovili spraviť hit na album víťaza SuperStar, čo je zaručený úspech a finančný profit?

"To by som bral, ale jedine pod podmienkou, že by som robil aj choreografiu videoklipu (smiech) ."

MARIAN JASLOVSKÝ

FOTO SME - PAVOL MAJER A JURAJ BARTOŠ

Skupina Modus v najslávnejšej zostave koncom 70. rokov. Zľava: Miro Jevčák - bicie, Ján Lehotský - klávesy, spev, Laco Lučenič - basgitara, Marika Gombitová - spev, Miroslav Žbirka - gitara, spev, Viliam Pobjecký - gitara. V roku 1980 sa Žbirka rozhodol pre sólovú kariéru a Marika Gombitová utrpela fatálny úraz pri autohavárii. Zostava sa rozpadla.