Bratislavčanka Daniela snívala o práci v Afrike už od sedemnástich. Tínedžerskú túžbu si splnila pred štyrmi rokmi, keď odišla ako rozvojová pracovníčka do hlavného mesta Kene, Nairobi.
Boj proti mýtom
Už pred deviatimi rokmi, keď sa prvýkrát ocitla v Keni, zamilovala sa do tejto farebnej krajiny. „Prvé chvíle v Nairobi boli okamihmi hlbokého šťastia. Uvedomila som si, že som naozaj tu, a splnila sa mi moja dávna túžba!“ Premenlivá krajina s horami, plážami a púšťami ju očarila svojou pestrosťou. „Keňa je veľmi pestrá aj kultúrou. Žije tu 42 etnických skupín, ktoré si dodnes zachovali svoje tradičné zvyky,“ hovorí. Druhýkrát prišla do tejto východoafrickej krajiny o päť rokov neskôr, keď ju sem vyslala rakúska organizácia, pre ktorú pracuje. Zo začiatku si musela na všeličo zvykať a prekonávať predsudky, ktoré si Európania o Keni vytvorili. „O Nairobi sa hovorí, že je to ‚nai-robbery‘, teda mesto, kde vás na každom kroku môžu okradnúť. Preto som sa v prvých týždňoch pobytu snažila byť večer doma. Až neskôr som zistila, že ulice sú plné ľudí, aj keď sa zotmie, a vôbec to nie je tak, že by za každým rohom číhal zlodej alebo vrah. Skrátka si len treba dať väčší pozor,“ vysvetľuje Daniela.
Musela si zvyknúť na to, že podobne ako iní belosi v Nairobi vytŕča z davu a neprestajne sa nachádza v centre pozornosti. „Snažila som sa naučiť základné frázy vo swahilčine, aby ľudia vedeli, že nie som turistka, ale v Keni žijem a pracujem. Ľudia v mojom okolí ma už poznajú a chránia ma, pretože si vážia moju prácu.“ Hoci v Nairobi sú aj krásne upravené časti pre bohatých, Daniela býva v štvrti strednej triedy v dome so spoločnou bránou a všetci jej susedia sú rodení Keňania. Mala šťastie nielen na ľudí, ale vyhli sa jej aj zdravotné ťažkosti, ktorých sa mnohí obávajú.
Žijú naplno!
Napriek šťastiu, že si splnila dávnu túžbu byť v Afrike, zo začiatku sa bála, ako na ňu zapôsobí extrémna chudoba, s ktorou bude dennodenne v rámci svojej práce prichádzať do kontaktu. Potom však zistila, že obrázky Afriky ako miesta vojen, chorôb a hladu, ktoré sa objavujú na stránkach novín a v televízii, sa od skutočnosti líšia. „Ľudia tu vôbec nie sú nešťastní a nenariekajú celé dni. Napriek chudobe a biednym podmienkam sú to ľudia ako my. Túžia normálne žiť, mať medzi sebou dobré vzťahy, túžia mať prácu, poslať deti do školy, chcú sa pekne obliekať, starať sa o seba a upravovať si svoje domy, aj keď sú maličké. Keňania si cenia zmysel pre humor a na svet pozerajú optimisticky. Hovoria, že aj keď je dnes zle, zajtra bude lepšie. Majú veľkú úctu k životu a snažia sa prežívať naplno každý okamih,“ vysvetľuje Daniela.
Pracovný deň v Keni
Daniela v Nairobi najprv pracovala ako technická poradkyňa a rozvojová pracovníčka pre slovenské a rakúske projekty pôsobiace priamo v Nairobi a po roku sa stala riaditeľkou celého centra. Funguje ako sprostredkovateľka medzi darcami a príjemcami pomoci. „Venujeme sa ľuďom, ktorí žijú na okraji spoločnosti, teda obyvateľom chudobných štvrtí, takzvaných slamov. Vo veľmi maličkých domčekoch z vlnitého plechu, v jednej miestnosti trikrát dva metre, žije rodina s piatimi, šiestimi, neraz aj desiatimi deťmi. Ich domy nemajú vodu, záchod ani elektrinu. Je to jedna miestnosť, ktorá slúži na všetko. Je to spálňa, kuchyňa, učebňa v jednom. Cez projekty sa usilujeme poskytnúť týmto ľuďom šancu a pretrhnúť začarovaný kruh chudoby. Podporujeme výstavbu nových škôl, prevádzku vzdelávacích centier, kde sa z mladých ľudí stávajú kuchári, krajčírky či kaderníčky a po ukončení výučby sa môžu zamestnať a dokážu sa postarať o seba i svojich mladších súrodencov. Prevádzkujeme viaceré centrá, čo sa venujú dievčatám i chlapcom, ktorí sa z rôznych dôvodov ocitli na ulici. Od minulého roka tiež podporujeme centrum pre deti a mladých závislých od drog či krízové centrum pre ženy. Projekty prinášajú novú nádej tým, ktorým slúžia. Všetky pravidelne sledujem, aby som videla, ako sa im darí a čo môžeme spoločne zlepšiť,“ opisuje svoju prácu Daniela.
Možnosť pôsobiť v Keni si nesmierne váži. „Takmer každý deň prežívam tichú vnútornú radosť, keď vidím, ako sa aj vďaka pomoci zo Slovenska menia životy detí a mladých. Keď počujem, že deťom, ktoré ešte donedávna žobrali na ulici, sa v škole darí, keď stretnem mladého muža, v ktorého už nikto neveril, na ceste do práce alebo keď sa na mňa usmeje žena, ktorá sa živí výrobou košíkov, napĺňa ma to vždy novou silou.“
Ďalšie plány
Daniele v januári končí štvorročná zmluva na prácu v Keni. Na Slovensko sa však ešte nevráti, rada by zostala v Nairobi ešte pol roka, aby postupne odovzdala svoje skúsenosti novým kenským kolegom. Až potom sa chce vrátiť, aby bola opäť pri svojej rodine, ktorú počas uplynulých štyroch rokov videla len raz ročne počas dovolenky. Uvažuje o tom, že si rozšíri vzdelanie v oblasti psychológie, ktorú študovala, rada by sa však tiež ďalej venovala rozvojovej práci a zužitkovala skúsenosti, ktoré v Keni získala.
„Zistila som, že keď človek príde do rozvinutej krajiny, je veľmi ľahké zabudnúť, že sú na svete ľudia, ktorí sú na tom veľmi zle. Človeka zvádza uzavrieť sa pred bolesťou iných do svojho mikrosveta a rozmýšľať len nad bežnými vecami – aký si kúpiť nábytok, s kým sa stretnúť, kam ísť na večeru či na dovolenku. Ostať otvoreným voči potrebám druhým, najmä ak sú od nás fyzicky vzdialení, vždy vyžaduje učitú námahu. Uvedomujem si, že som v živote dostala veľa – mám rodinu, ktorá ma miluje, mala som možnosť študovať a robím prácu, ktorá ma baví. Toto je základ, z ktorého môžem stále čerpať. Keňa ma zmenila. Nie je pre mňa samozrejmé, že z kohútika tečie teplá voda a funguje záchod, že môžem prejsť cez ulicu bez toho, aby som rozmýšľala, ako zareagujem na prosiace deti, o ktorých viem, že budú večer hladné. O to viac som vďačná za to, čo mám.“
Hoci si niektorí ľudia myslia, že Daniela žije zmysluplnejším životom ako oni pre to, čo robí, ona je zase presvedčená, že každý z nás si môže napĺňať život zmyslom, kde práve je. „Myslím si, že stačí, aby sme prijali naše životné podmienky a to, čo robíme, robili naplno. Nemusíme ísť do Kene, aby sme pochopili, že sa môžeme deliť o to, čo sme v živote dostali. Stačí, aby sme nežili myšlienkami mimo reality, ale vnímali každý okamih, ináč nám niečo podstatné môže uniknúť,“ uzatvára svoje rozprávanie statočná Daniela.
