V bratislavskom SND poslednýkrát uviedli Čajkovského balet v klasickom naštudovaní.
Luskáčik je decembrová istota. Je ideálnym rýchlokurzom, ktorý letom svetom prevedie deti tanečnými štýlmi aj náladami. Pri poslednom sobotňajšom predstavení tejto baletnej rozprávky v SND sedeli deti rodičom aj na kolenách, nebolo už voľné ani miestečko. Uvedenie v Historickej budove bolo dobrým krokom, pre deti môže byť zážitkom vidieť už len samotný divadelný priestor. Čajkovského hudba v naštudovaní Petra Valentoviča znela krásnymi farbami.
Hoci len pred piatimi rokmi uviedol Balet SND verziu kanadského choreografa Fernanda Naulta, súčasné vedenie tvrdí, že zakúpenie práv na ďalšie obdobie by bolo finančne náročné. A tak sme dostali staronového Luskáčika - v rozprávkových kostýmoch Jozefa Jelínka a v klasickej verzii Vasilija Vajnonena, ktorú na tejto scéne uviedli už v rokoch 1981 i 1992. Práve toto naštudovanie je však podľa Jozefa Dolinského to, ktoré má v SND byť. A pri Luskáčikovi asi skutočne platí, že čím klasickejšie, tým lepšie. Akurát, že v tom všetkom zaniklo základné posolstvo tejto rozprávky - že Luskáčik je škaredý a smiešny, bábka, ktorú niekto nechce. A že je to presne ten kamarát, ktorý nás zachráni pred zlomyseľnými myšami.
Národnému divadlu sa však podarilo rozdať pred Vianocami trochu detskej radosti. Oceniť treba aj detských tanečníkov z Konzervatória Evy Jaczovej či detského zboru. Záver patril aj dojímavej rozlúčke s dlhoročným členom baletu Danielom Slabým.
