Sympatickej českej speváčke vyšiel ešte na jar druhý sólový album s názvom Weird & Wonderful. V lete mala mať s kapelou plný kalendár, no kríza im koncerty skresala, a tak sa zamestnáva prevažne tvorbou. V rozhovore pre Hudba.sk Lenny hovorí nielen o svojom novom hudobnom počine, ale odhaľuje aj svoje aktuálne túžby a sny a približuje svoju cestu hudobným svetom.
Áno, je to veľmi rozsiahle obdobie a ten album tak aj znie. Je žánrovo aj tematicky veľmi rôznorodý. Prvá pesnička, ktorú som naň zložila, vznikla na prelome 2016 a 2017 a posledná asi 14 dní pred odovzdaním albumu, v apríli 2020. Ten rozsah je teda obrovský a aj nápady ku mne chodili tak rôzne. Buď som spracovala niečo, čo sa ma osobne dotklo alebo čo som videla okolo seba, a občas som si spomenula aj na niečo z minulosti a prišlo mi, že by to mohla byť dobrá téma...
V období, keď album vznikal, si sa zoznámila a zblížila aj so svojim súčasným partnerom, raperom Marpom, s ktorým máte napokon na albume aj spoločný track Easy. Inšpirovalo ťa k novej tvorbe aj vaše stretnutie?
Keď je človek zamilovaný, je to taký prelom, inšpirácia chodí... Ja sa musím priznať, že mi to nefunguje tak, že keď som zamilovaná, píšem len zaľúbené veci, nakopne ma to zvyčajne obomi smermi a napadajú mi ako tie šťastné, tak aj melancholické skladby. A nielen láska, ale povedala by som, že každý silný zážitok, ktorý sa ma dotkol, ma napokon aj nejako pohol k tvorbe. Aj choroba mojej mamy, rozchod mojich rodičov, môj vlastný rozchod...
Bývaš aj po rokoch nervózna, keď niečo nové vydáš? Ako to prežívaš?
Hej, určite, no nie je to ako to "poprvé". Keď si spomeniem na môj prvý klubový koncert alebo keď prvý raz vidíte lístok na váš koncert, v mojom prípade to bolo, myslím, v Lucerna Music Bare... Na ten lístok som pozerala ako vyoraná, človek zrazu vidí, že "Ježiš, tie lístky sa naozaj predávajú!" Zážitok bol aj prvý vypredaný koncert, ten pocit, že na vás tí ľudia naozaj prídu... Prvý dojem je teda pre mňa vždy najsilnejší, no aj teraz je to krásne, aj keď prídem s novou pesničkou, klipom, albumom.
Vždy napäto čakám na prvé reakcie, tie vždy pozerám a po čase prestanem. Zaujíma ma to ale aj priebežne, sledujem, na čo ľudia reagujú a čo ich nebaví. Vo finále predsa len potrebuje aj tá muzika nejaký biznis plán, je to tak trošku podnikanie... Keď sa tým začnete živiť, musíte premýšľať, kedy urobíte koncert, ako ho urobíte, aký bude mať imidž... Je to predsa len produkt, ktorý predávate, takže je veľmi dôležité mať aj biznis plán.
Aký model máš v hlave teraz?
Mám nejaké nápady, uvidíme, ako to vymyslíme. Korona všetko trochu komplikuje, lebo stále nevieme, ako bude, či budeme môcť cestovať, takže nápady sú týmto trošku obmedzené, aj čo sa týka nahrávania a nakrúcania. Uvidíme, ako sa veci vyvinú. Mali sme krásne plány na leto, mali sme vystupovať na x festivaloch aj v zahraničí a to všetko, samozrejme, padlo. Česko sa však spamätáva na môj vkus dosť rýchlo, v čom je zas to pozitívum, že môžem kapele ponúknuť koncerty aspoň doma. Hráme pár koncertov aj v auguste a plánujeme hrať veľa na jeseň, hlavne v októbri. Chlapci sa na to už tešia a ja tiež. Teraz sa teda sústredím skôr na tvorbu a oddychujem. Pripravujem sa na to obdobie, keď bude všetko po starom a budeme sa môcť slobodne angažovať aj v zahraničí. A holt, tie festivaly si vynahradíme budúci rok...
Viacero interpretov súčasné "korona časy" reflektuje aj vo svojej tvorbe. Ty si nemala takúto potrebu?
Na albume je jedna pesnička s názvom Wake Up, tá vyšla asi v apríli, ale nahrávali sme ju v Londýne už v novembri minulého roku a tam je celkom vtipná súvislosť. Nahrali sme ju v novembri, vznikol okolo nej aj taký minidokument, potom sme prišli domov, boli Vianoce, po nich som ešte párkrát cestovala do Anglicka na nahrávanie a hneď na to vlastne začala korona. Prišlo mi to ako taký paradox, pretože tá pesnička je presne o tomto. Keby som mala zložiť nejakú pesničku o korone, znela by presne takto. Tá skladba je vlastne o tom, ako sa ľudia honia za kariérou, ani nie tak za snami, ale skôr za úspechom a slávou, peniazmi a postavením. A korona to celé zrazu stopla. Všetko bolo zapauzované, chod celej zemegule sa zastavil a človek mal zasa čas venovať sa blízkym. Vrátili sme sa k podstate.
Ty si to obdobie strávila ako? Bola to pre teba pozitívna skúsenosť?
Ja som v podstate po celý čas trvania korony od začiatku marca až do konca mája pripravovala a finišovala album, takže som ten čas riadne využila. Komunikovali sme veľa na diaľku so štúdiom, keď som nahrávala, alebo som bola v štúdiu len s jedným alebo s dvomi ľuďmi, dodržiavali sme všetky bezpečnostné opatrenia, bolo to také zaujímavé. Myslím, že som to obdobie využila vo svoj prospech naozaj vo všetkých ohľadoch. Je fajn, keď si človek môže naplno riadiť svoj čas, to mi padlo veľmi dobre. Zrušili sa mi rôzne stretnutia a mala som zrazu priestor vyložene na tvorbu.
Aj si dokázala na chvíľu vypnúť?
Určite som si aj oddýchla, človek trávil viac času s rodinou, občas som si pozrela seriál, na čo inak nemám priestor, takže áno. Aj som vyložene leňošila, ale striedalo sa to, samozrejme, s prácou. Snažila som sa nejako si to vyvážiť.
Radíš sa pri tvorbe aj s ľuďmi vôkol seba?
Často si nechám poradiť, špeciálne od ľudí, ktorým dôverujem. Sú ľudia v mojom okolí, ktorí majú skvelý vkus, ale ich rady sú pre mňa trošku off, tým vždy hovorím "Dobre, dobre..." a aj tak si to urobím po svojom. No niektoré poznámky mojich blízkych sú naozaj k veci, takže o nich premýšľam aj hlbšie. Som síce tvrdohlavá a idem si za svojím, no rozhodne nie som človek, ktorý by nebral názor druhého. Som sebakritická a viem sa nad vecami zamyslieť, vždy sa sama seba spýtam, čo je pravdy na tom, čo ten dotyčný hovorí. Komentáre fanúšikov až tak nečítam, no ak dá aj niekto z nich zaujímavý postreh alebo sa ma viacerí pýtajú, prečo nejaká pesnička nie je na albume, tak sa to skutočne opýtam aj sama seba. Myslím, že je zdravé byť aj sebakritický. Aspoň trošku.
Na internete sa tých názorov a komentárov celkom nakopí, a nie vždy sú zrovna pozitívne. Aj keď na fanpages, ktoré ti fanúšikovia založili, sú asi ľudia celkom priateľskí, či?
Určite. Nedávno som si tie stránky práve prezerala a príde mi kúzelné, že vznikli. Nikdy som o tom nejako premýšľala, no ako sa začali objavovať, prišlo mi to od tých ľudí také pekné... Že niekto vynaloží čas a energiu na moju osobu. A keď tam občas aj narazíte na nejaký negatívny komentár, hneď vás ostatní fanúšikovia bránia. Je to také milé.
Byť inšpiráciou pre druhých však v sebe zároveň nesie aj určitú zodpovednosť. Aký to v tebe vyvoláva pocit?
Ja nie som ten typ človeka, ktorý by sa nechal nejako zväzovať, že by som si napríklad hovorila, že "Uf, tak počúvajú ma aj osemročné dievčatká, tak teraz nesmiem použiť nikdy žiadne sprosté slovo..." Myslím si, že dnes je to už všade. Nicki Minaj vystupuje takmer nahá a počúvajú ju aj deti. Mám pocit, že človek v dnešnej dobe už ten svoj prejav nemusí nejako obmedzovať. Ja sa zameriavam skôr na to, že sa ľuďom, ktorí ma počúvajú, snažím ukázať, že sa veci dajú. Sama som počas svojej cesty a tvorby pesničiek a klipov narážala na množstvo názorov, že to nejde, že to nedokážem, že sa to nepodarí, často ma obklopovali ľudia, ktorí ma odrádzali. Takže chcem fanúšikom ukázať, že všetko ide.
Keď má človek víziu, je pracovitý a nebojí sa do vecí pustiť po hlave aj za cenu, že by to nemuselo vyjsť, nakoniec ho veľmi pravdepodobne ten úspech aj stretne. V tomto sa snažím ľudí podporiť. Niekedy treba aj riskovať. Ja rada hovorím, že všetko, čo je tak trošku nové, je určitý risk, no ak chcete dosiahnuť, čo ste si zaumienili, tak sa mu proste nevyhnete. Ja som tiež riskovala, keď som vyšla s kožou na trh a považujem za ohromný úspech, že sa moja muzika napokon v Čechách a snáď tak trochu aj na Slovensku ujala a získala si toľko fanúšikov, a to aj napriek tomu, že spievam v angličtine. Mám kolegov, ktorí robia úžasnú hudbu a nemôžu si dovoliť urobiť koncert pre tri a pol tisíc ľudí, pretože nemajú angličtinu, je to pre nich celkom prekážka. Myslím, že toto je pre mňa obrovské zadosťučinenie.
Plánuješ naspievať niečo aj po česky?
Mala som už jednu českú spoluprácu s kapelou Kryštof, na základe ktorej som dostala možnosť hrať ako predskokan na ich turné v roku 2015, keď sme obišli arény po celých Čechách. To bola pre mňa obrovská príležitosť a dodnes si to veľmi vážim, otvorilo mi to totiž cestu k mnohým mojím dnešným fanúšikom, ktorí ma tam cez Kryštof objavili. Myslím si ale, že to bola skôr taká výnimka, ktorá sa vyskytne raz za čas. Ja nerada na veci pozerám prvoplánovo, že by som si hovorila "Tak, ľudia by teraz chceli niečo české, tak to idem urobiť". Nikdy však nehovorím nie a po anglicky rozhodne nespievam preto, že by som nejako opovrhovala českým jazykom. V angličtine som vyrastala a v období, keď som okolo tých 13-tich rokov začala skladať pesničky, som naozaj nepremýšľala, v akom jazyku to budem robiť. Proste som začala, prvý rým mi napadol v angličtine a od toho sa to potom už odvíjalo.
Takže prvú pesničku si zložila už ako 13-ročná?
Začalo to vo mne klíčiť asi v jedenástich a v trinástich vznikla prvá pesnička, ktorá mala naozaj hlavu a pätu. Už som vtedy chápala, čo je sloha, čo refrén a dokázala som uchopiť stavbu tej skladby. Mám pocit, že to bol základ k piesni You're My Everything, ktorá vyšla na mojom prvom EP. Ale bol to naozaj len taký základ, do tej podoby, v akej je na nahrávke, sa vyvinula až neskôr.
Obaja tvoji rodičia majú blízko k hudbe. Asi bolo pre teba teda celkom prirodzené, že si sa vydala touto cestou.
Určite. Ja si myslím, že to vo mne bolo po celý čas, len som to až tak nevnímala. Mama študovala klasickú gitaru a ja som nikdy neverila, že to štúdium hudby môže byť fakt zábavné. Zdalo sa mi to len ako také remeslo, človek stále opakuje nejaké etudy a učí sa klasickú muziku... Vo finále ma však k hudbe viedli obaja. Mama je klasicky vyučená a keď zistila, že ma baví hrať na gitare, dbala na to a učila ma rôzne akordy. Otec je síce architekt, no aj on mal blízko k hudbe. S ním som zas skôr improvizovala. Pozná noty, ale nie je nejaký klasik. Hral na piano, vie hrať aj na gitaru, ale tak podobne ako ja, pár akordov. Ako malá som ale hrala na gitaru naozaj dobre, teraz som to všetko už pozabúdala... (smiech)
Veľkú rolu tam podľa mňa hralo to, že som jedináčik. Rodičia so mnou naozaj veľa hrali a spievali. S otcom sme pozerali rôzne hudobné dokumenty a vplyv malo aj to, že som trávila veľa času sama. Keď skončila škola a všetci kamaráti mi odišli domov do Anglicka, bola som väčšinu času doma a pretože neboli iPady a iPhony a tieto veci, tak som sa hrabala v nástrojoch a asi by som ani nespočítala, koľko času som iba počúvala hudbu. Mala som slúchadlá a vo voľnom čase som si ich vždy nasadila a proste som počúvala pesničky. Počúvala som Pink, U2, neskôr punkové kapely, Green Day, Simple Plan, Blink-182 a podobne. Všetko som si popočúvala, bola som schopná ľahnúť si na posteľ, pozerať von a len počúvať hudbu, a pritom som si predstavovala, ako jedného dňa budem stáť na pódiu aj ja... (smiech)
No a postupne som začala prichádzať na to, ako tie pesničky skladať. K tomu ma vlastne čiastočne doviedli aj skladby, ktoré som mala rada. Páčila sa mi napríklad jedna vec od Paramore, pamätám si, ako som si hovorila, že to by som si tak chcela zahrať a zaspievať! Tak som začala loviť akordy. Kúpila som si aj zošit, kam som si to všetko písala a o chvíľu bol plný a ja som vedela tých pesničiek čoraz viac. Takto tá láska k hudbe vzrastala. Vďaka tomu, že som na to mala čas a mala som prázdnu hlavu od všetkých tých rušivých médií. Mala som priestor pre kreativitu.
Takže žiadna búrlivá puberta? Bola si strčená v notách?
Pubertu som mala v takých vlnách. Nebola som taká klasická puberťáčka, že by som sa búrila, to som si voči rodičom ani nedovolila. Otec bol veľmi prísny, veľmi dbal na disciplínu. Ako dieťa som robila aj balet a hrala tenis, potom rodičia povedali: "Teraz sa pre niečo rozhodni a to budeš robiť už naplno!". Tenis ma prestal po siedmich rokoch baviť, no hrala som ho potom ešte ďalšie tri roky, lebo rodičia trvali na tom, aby som mala aj nejakú pohybovú aktivitu. A klavír, ten som chcela x-krát opustiť, nebavil ma, aj keď som mala skvelú učiteľku. No ako 14-ročná som mala už iné starosti, než cvičiť doma na piane, pokukovala som po chlapcoch a tak, takže tam trošku nastala rebélia... Nechcela som pokračovať a vtedy naši tvrdo zasiahli. Povedali mi, že pri tom skrátka musím zostať a urobili dobre. Nakoniec som asi do 17 alebo 18 rokov chodila do ľudovej školy.
ZUŠka nie je bohvieako záživná, ak človek nie je pre to, čo robí, naozaj zapálený.
ZUŠky sú často formované tak, že je to len dril, dril, dril a to človeka nebaví. Ja som ale svoju učiteľku neskôr už uprosila, aby mi dovolila nosiť si na hodiny rôznych Pirátov z Karibiku a soundtrack k Harrymu Potterovi a podobne. Nechala ma už časom hrať, čo som chcela. Čo som však k smrti nenávidela, boli prehrávky. Tam bolo vždy hrobové ticho, potlesk bol vždy taký suchý, tie deti sa tam úplne potili a ešte ani nemohli hrať z nôt... Mali sme nervy, bola som z toho úplne nešťastná, popri normálnej škole to bolo totiž dosť náročné. Pamätám si, ako som sa už ako dieťa hrozne rozčuľovala, len som to ešte nevedela pomenovať. Spätne vidím, že toto v tých deťoch naozaj nevyvolá žiadne nadšenie, tie prehrávky mali byť robené tak, aby sme sa podelili o to, čo sme dokázali, aby to bolo vzájomne inšpiratívne, no ono to bolo v reáli robené tak, že to akurát všetkých vystresovalo, to mi strašne vadilo.
Pamätám si však, ako som raz uprosila učiteľku, aby mi na takejto prehrávke dovolila zahrať Eltona Johna, pesničku Your Song, a tú som vtedy zahrala aj zaspievala, čo bol v tom čase unikát. Došlo mi to až spätne, ale tie deti tam naozaj hrali buď klasiku alebo spievali a niekto ich sprevádzal a ja som prišla a aj som to odohrala aj odspievala sama, všetci tam na mňa vtedy pozerali ako na E.T.-ho. No na základe tohto som vlastne pochopila, že veď takúto pesničku si môžem napísať aj sama! Takto to celé nejako vzniklo a postupne som si hľadala cestu. Začala som sa aj tak trochu ulievať, často som nehrala, čo som mala. Keď som mala napríklad cvičiť nejakú klasickú alebo jazzovú pesničku a zrazu mi to nejako ušlo a došlo mi, že sa mi to páči, tak som proste odbočila a hrala som si svoje. Takto som postupne začínala chápať ten tvorivý proces.
Neskôr si študovala hudbu aj v zahraničí. Aké to bolo?
Mne spočiatku vôbec nedochádzalo, že hudba môže byť aj prostriedok k cestovaniu, že môžem vycestovať a študovať ju niekde inde, že môžem spoznávať nových ľudí a dostať sa do toho hudobného podhubia a nechať sa inšpirovať rôznymi vplyvmi. To som pochopila, až keď som sa hlásila na vysokú školu. Veľmi rada na to obdobie spomínam, aj by som si to predĺžila. Vyštudovala som v Londýne bakalára v odbore pesničkárstvo a to bolo úžasné. Jednak učitelia boli sami z branže, neboli zatrpknutí, ani sa nám neostýchali niečo povedať, nenechávali si veci pre seba a nebol z nich cítiť taký ten pach neúspechu ako z mnohých pedagógov u nás. Mám pocit, že u nás sú často na školách tí, ktorí si nesplnili nejaký sen v praxi, a tak trošku si to na tých študentoch vylievajú, keďže študenti sú mladí a ten sen si ešte splniť môžu.
V zahraničí to takto nie je, tam si učitelia svoje sny už splnili a len predávajú ďalej svoje skúsenosti. To sa mi na tom páčilo a páčilo sa mi aj to prostredie. Som vďačná, že som mala možnosť žiť v cudzine, prispôsobiť sa tamojšiemu životu a spoznať tam priateľov, ktorí mi zostali dodnes. Aj dnes tam chodím pravidelne niekoľkokrát za rok, je to také moje druhé srdcové miesto. Naozaj si túto skúsenosť veľmi vážim a vážim si, že som mala možnosť vycestovať.
Bolo ti už od začiatku tvojej hudobnej cesty jasné, akým smerom sa v tvorbe vydáš?
Riešila som v sebe dve polohy, určitú dobu sa to vo mne veľmi bilo, ako keď niekoho strašne baví počúvať klasickú muziku, ale páči sa mu aj metal a mala som pocit, že sa musím rozhodnúť. Veľmi sa vo mne bila tá poloha s pianom - keď som totiž začala skladať, nepísala som rockové veci, skôr balady a pomalé pesničky, ktoré som hrala hlavne na piano, nijaký veľký bigbít sa tam nedial - a láska k rocku a hardcoru - milujem bicie, gitary a riffy, aj pri šoférovaní rada počúvam tvrdšiu, rockovú a hardcorovú muziku, to ma strašne baví.
Hovorila som si teda, že som na jednej strane fanúšik tvrdej muziky a chcem hrozne behať po tom pódiu a úplne sa vyblázniť, a vzápätí, že predsa nemôžem zavrhnúť ani tú svoju klavírnu polohu. Potom som postupne cez live vystúpenia a nahrávky pochopila, že predsa môžem robiť oboje, že to nie je problém a ľudia to napokon majú takto aj radi... Nakoniec sa to teda podarilo nejako skĺbiť a keď mám koncert, program je vždy nabitý, ľudia si na tú muziku aj zaskáču, a zároveň poteším aj to svoje melancholické ja a odohrám si set aj na piane.
A kadiaľ by si chcela kráčať v rámci svojej tvorby ďalej?
Veľmi ma bavia práve tie tvrdšie, rockové motívy. Myslím, že na oboch albumoch som sa predstavila v oboch polohách, aj v tej rockovej, aj v klasickejšej a rada by som s tým ešte tak trošku zaexperimentovala. Moje nápady sa síce odvíjajú najmä z pianových partov, no rada by som si zaexperimentovala aj s gitarou. Nemusela by som na nej nutne hrať ja, ale chcela by som sa teraz vydať touto cestou... Už mám niečo v hlave, uvidíme, ako to dopadne. Zároveň by som bola rada a bolo by pre mňa naozaj krásne, keby som mohla našu muziku dostať aj ďalej do sveta. Chcela by som ešte viac cestovať.
Autorka: Andrea Fedorovičová
Foto: Matúš Tóth
