K jedinému opernému prírastku sezóny pozvalo vedenie košického Štátneho divadla Václava Věžníka, režiséra staršej generácie. Hoci avizoval „tradičnú inscenáciu“, čo je často len synonymum pre klišé a bezradnú „šmíru“, výsledok príjemne prekvapil. Jeho koncepcia síce nestavia Verdiho Maškarný bál na hlavu - zato ho celkom slušne postavila na nohy.

Na scéne bola jediným prvkom pohyblivá kvádrová konštrukcia, atmosféru kreslí farebné osvetlenie. Príbeh kráľa Gustava III. a jeho nenaplnenej, tragickej lásky k manželke tajomníka Renata sa odohráva medzi minimom kulís. V asketickom priestore tak mohli vyniknúť krásne kostýmy.

Skúsenému režisérovi sa naozaj podarilo vybudovať postavy - dobrácky, veselý kráľ Gus­tavo, drsný Renato, nešťastná Amelia. Zdisciplinoval zbor a odbúral staroopernú posunčinu. Prínos hodný ocenenia. Výsledkom je klasická čistá inscenácia, ktorá rešpektuje remeslo - slušný repertoárový kus.

Dobre sa predviedol orchester košického divadla. Hral disciplinovane, v peknej dynamickej a tempovej palete. Aj zbor vystúpil nad zvyčajným štandardom.

Peter Dvorský do inscenácie získal zaujímavých hostí: mladého juhokórejského tenoristu Kisun Kima so stopercentnými výškami (Gustavo), bulharskú sopranistku Gabrielu Georgievu s krásnymi dramatickými tónmi (Amelia), maďarského barytonistu Michele Kalmandiho (Renato) s mužnou farbou hlasu a dve kvalitné Ulriky. Mladá Češka Eliška Weissová má už dnes príťažlivý dramatický mezzosoprán, Jitka Sapara-Fi­scherová bola typovo ideálna.

Vynikli aj domáci sólisti. Tatiana Paľovčíková bola lyrickejšou, vokálne však veľmi príjemnou Ameliou, na neveľkej ploche Oskara ponúkla mäkký svietivý tón Michaela Várady.

Stratégiou košického divadla je ponúkať divákom najslávnejšie tituly so zaujímavými hosťami. Hoci to nie je odvážne divadlo, jednoduchá inscenácia Maškarného bálu tento priestor bez problémov poskytne.

Autor: Michaela Mojžišová (Autorka je operná kritička)