Na chotári malá jeseň sedí, v kalnom striebre nebies ospalých, navlieka si na povrázky z medi lastovičiek modré koraly. Kosé slnce mliečnym jasom slepí, tuhne západ hustým nachom líc, nad zelenou mastnou hrivou repy, tepú vrabce zlato makovíc. Známa mne tá návesť, dávno známa, tulácke vy moje podzimy, po kuchyni chodí smutná mama a na cestu koláč robí mi. A hoci teplom záludným, nás plachá nádej vo snách hreje, ten, kto ti povie: zabudni, je pravdivejší od nádeje. Deň, ktorý tepe do zmyslov, jak rozvíril, tak stíši boje, z úst zlíže penu horkých slov a z tváre oheň slzy tvojej. Znám ju, znám, to vo dňoch osamelých, krotká ľútosť takto hľadá ju, na cestu mi robí koláč biely, do kvásku jej slzy padajú. A keď potom v podvečernú chvíľu, v dome prázdnom deň sa zošerí, v srdci kryjúc nádej pošetilú, tretiu misku podá k večeri. Do jej prázdna v bázni hľadieť bude, spola úsmev, slza napoly, na oblohe zhasnú fakle rudé, tento psík náš do hviezd zaskolí.