Rozumiem vetru, keď sa rozveselí a vlažným tancom priestor osvieži, vstupuje do mňa, úplne a celý, cez smiech mi šepce, že je dobre žiť. V ovzduší mieru s úprimnými ľuďmi, aký je zrazu usmiaty a vľúdny a láska svoje struny najsladšie, niektoré slané sny mám najradšej. Tvárou mi steká ešte ráno svieže, po kvapkách rosy opeknieva zem, pár ľudí i vietor príliš dobre vie, že rozumiem šťastiu i snom rozumiem. Veď ten, kto v kráse ukolíše prázdno, vie byť aj v snoch tak trochu šťastným bláznom a túži pritom iste bozkom svet a každej slze vie nájsť odpoveď. Pohládzam detstvo a zasnenú tvár mi odráža túžba detských pasteliek, radostný život nie je jednotvárny, keď smútok mám, tak hľadám si naň liek. A píšem perom nostalgické rýmy, no on sa smeje, váha, neverí mi, cez smiech mi šepce, šepce ako ja, piť iba šťastie z môjho nápoja. Veď ten, kto v kráse ukolíše prázdno, vie byť aj v snoch tak trochu šťastným bláznom a túži pritom iste bozkom svet a každej slze vie nájsť odpoveď. Rozumiem vetru, keď sa rozveselí a vlažným tancom priestor osvieži, vstupuje do mňa, úplne a celý, cez smiech mi šepce, že je dobre žiť. Na na na na ... Cez smiech mi šepce, že je dobre žiť.