Vždy som mala problémy s rozlúčkami a pohrebmi.
Zvykla som sa im vyhýbať. Radšej by som sa skryla - byť neprístupná a oplakávať to sama.
Prepáč, že som zmeškala poslednú veľkú udalosť, organizovanú pod tvojím menom,
poslednú slávnosť a poslednú šancu povedať ti zbohom.
Vieš, neobjavila som sa odkedy som sa pravdepodobne nemohla brániť pred záplavou spomienok,
búrka neuveriteľného smútku, ktorá by mohla cezo mňa mohla prejsť,
stojím pred tebou bez získania akejkoľvek odpovede na moje otázky.
Nuž, dúfam, že ti urobili vznešenú - úctyhodnú rozlúčku. Zaslúžiš si to.
poznáš miesto, kde som práve teraz? Predtým sme tu už boli viackrát.
Tak, hádam ma môžeš vidieť aj zo schodov, na ktorých stojíš.
Teraz, som tu sama. Neodvážila som si, prísť sem s niekým iným, odkedy je toto miesto naše
- len tvoje a moje. Stromy stále nesú naše mená, vietor stále šepká historky,
dokonca aj sa zdá, že aj kamene si pamätajú naše dobrodružstvá.
Všetci sa pozerali, keď sme sa stretli telesne a duševne, ale kamene nebudú hovoriť, sú
hluché, tak ako si ty.
💬 Komentáre
Pridať komentár
Buďte prvý kto napíše komentár! 🎵