Umiestnil som si svoje nohy na ulicu nádeje, v meste osudu, môj najhlbší súcit, viem; Nemôžem ostať. Musím ísť, musím objaviť, musím hľadať nejaké miesto, na ktorom sa necítim byť ohorzený, nemôžem sa kontrolovať, nejaké miesto inde než tu. Chodím a ignorujem. Je tu to osamelé dievča, má len 15 rokov, je opitá, nemá žiaden kabát, kráča sama v tej zime. Pokúša sa nájsť domov, ide cestou, o ktorej hovorila, vtedy keď prechádza uličkou, stane sa to, padá. Refrén: Budeme niekedy vedieť, čo by bolo, ak by sme sa pozerali na nesprávnu cestu - v správnom čase (a uvideli, že to prichádzať)? Budeme niekedy vedieť, čo mohlo byť odlišné, ak by jeden z nás bol navôkol? Umiestnil som si svoje nohy na ulicu nádeje, v meste osudu. Počujem symfóniu nádeje, spievajúc v každom dome. Musím ísť, potrebujem byť sám, robiť to sám. Všetky cesty vedú do Ríma, všetky lode videli búrky, hovorím, zbohom a - čelím neznámu. Je tu ten sivý starý muž, zazerá na mňa, fľaša v ruke, ktoré sa mu, ako vidím, trasú. Vyprosuje si mince, je dlho nezamestnaný, z jeho tváre vidím všetky drogy, ktoré užil. Refrén: Budeme niekedy vedieť, čo by bolo, ak by sme sa pozerali na nesprávnu cestu - v správnom čase (a uvideli, že to prichádzať)? Budeme niekedy vedieť, čo mohlo byť odlišné, ak by jeden z nás bol navôkol? Nebo je tam, kde chce byť tvoje srdce, ako tak kráčaš tu po ulici. A predsa kde svetlo nedočiahne, tam ma nájdeš. Umiestnil som si svoje nohy na ulicu nádeje, v meste osudu, dlho (je) všetok súcit. Som preč, preč z ďalšieho mesta.