POKUS O ÚTEK
Jaro Filip/Milan Lasica
Dnes, presne o trištvrte na desať,
práve v tom najhustejšom daždi,
bez rečí vstal som od stola
a odišiel som z domu navždy.
Dážď čistý ako moje svedomie
nepýta sa ma na pohnútky
a vytrvalo bubnuje
na steny telefónnej búdky.
Pár mincí zacengalo vo vrecku,
s nádejou siahám k telefónu.
V tom tichom dažďa šumení
chcem volať - nemám komu.
Zúfalo stískam v ruke sluchadlo
a vonku beznádejne prší.
Pretože nikam nevolám,
ani ma nikto nepreruší.
Už viem, čo je to márne volanie;
v rozpakoch hledím do zoznamu
a myslím pritom na ženu,
ktorú som nechal doma samu (ceľkom).
Jedenásť tridsať - už je po daždi.
Ešte sa v našom okne svieti.
Vrátím sa domov, neboj sa,
a všetko bude, ako predtým.
Večery naplnené mlčaním,
pohľady ostré ako dýka
a televízor SEC am PAL
nám bude robiť prostredníka.
Dnes, presne o trištvrte na desiať,
keď vonku najhustejšie lialo,
z domu som navždy odísť chcel
a zase sa to neujalo.
💬 Komentáre
Komentáre budú implementované v ďalšej verzii.