Vždy, keď vôňa leta odletí
a príde prvý mráz,
každý tulák náhle pocíti,
že k návratu je čas.
Tam, kde šepká stará rieka,
čo si beží krajinou,
že je to smutné, víno mútne,
píjať iba v San Bernardino.
Ja už nechcem merať šírku morí,
postačí mi čas,
ako pozde kráča známym krajom,
počuť jeho hlas.
Tam si číta z vlčích makov,
ktoré horia v obilí,
že je to smutné, víno mútne,
píjať iba v San Bernardino.
Sám, tak čudne sám, tu pijem víno,
Sám, tak čudne sám v San Bernardino.
Jedno biele ráno,
prejdem bránou stromov zelených,
nežný vánok bude v tráve,
po nich cítim jeho dych.
Vždy, keď modrý deň sa prebudí
nad spiacou krajinou,
je to smutné, víno mútne,
píjať iba v San Bernardino.
Mňa už zradné diaľky nelákajú,
iné plány mám,
k tebe prídem časom,
poviem: Tu som, nechcem zostať sám,
zbohom dávam cudzím mestám,
sú len dávnou vidinou,
kde mi je smutne, víno mútne,
píjať iba v San Bernardino.
Sám, tak čudne sám, tu pijem víno,
Sám, tak čudne sám v San Bernardino.
Sám, tak čudne sám, tu pijem víno,
Sám, tak čudne sám v San Bernardino.
💬 Komentáre
Komentáre budú implementované v ďalšej verzii.