Dnes všetci máme veľký žiaľ
a každá si ruky spína,
Denisa nám ide v diaľ
a natrvalo opustí nás,
od práce nadobro opustí nás.
Zbohom vám moje sestry milé,
nastal pre nás čas smútenia,
končia sa naše pekné chvíle
a som odísť nútená.
Môžbyť, že závidí mi mnohá,
no ja sa cítim preúbohá
a strácam zvyšky svojich síl,
keď mám lúčiť sa s týmto domovom,
kde bolo toľko vzácnych chvíľ.
Skús zabudnúť.
Hoc zabudnúť sa ťažko dá,
svet mi zabudnúť sotva umožní
na ten krásny život nábožný.
Škoda, škoda, preškoda,
zabudnúť sa na to iba ťažko dá,
mňa čaká život mátožný.
Mňa neteší, že už musím odísť,
iste každý vie, to pochopí,
ja s družkami sa nechcem rozísť,
v svete zmiznúť bez stopy.
Mňa do kláštora späť to ťahá,
mne iba samota je drahá,
pre krásy, ktoré dáva svet,
mi chýba vzlet,
po radovánkach vo mne nijakej túžby niet.
Skús zabudnúť.
Hoc zabudnúť sa ťažko dá,
svet mi zabudnúť sotva umožní
na ten krásny život nábožný.
Škoda, škoda, preškoda,
zabudnúť sa na to iba ťažko dá,
mňa čaká život mátožný.
Ach, lúčenie je v mnohom dnes,
do všetkých strach a všetkých úst,
je to ťažká skúška,
ale drahá družka, naveky nás neopusť.
Ach, lúčenie ako v zlom sne,
do všetkých strán a všetkých úst,
je to ťažká skúška,
je to ťažká skúška,
ale drahá družka,
naveky nás neopusť.
|