Tak dlho som nevedela,
neskúsila, nepoznala,
čo to život znamená.
Navarili, čo som chcela,
mäkké rúčky vždy som mala,
teraz ich mám z kameňa.
Nikdy šaty nehladila,
nevarila, neriadila,
rozmaznaná princezná.
Daromne na svete žila,
dobre, že sa utopila
a že ju princ nepozná.
Ak ma raz niekto príde pýtať,
zašepkám, chlapče, ukáž vlohy,
v nich časom budem budúcnosť čítať,
či nás dvoch spolu čaká šťastie
a či len zlosť, sužovanie.
Chlapče môj najmilší, ukáž mi rúčky,
čože máš na nich napísané,
len povedz snívam, šepni potichúčky,
sú na nich pre sny, holubienka,
mám ich prácou pestované.
|
Ľubo Belák:
Eva Kostolányiová:
Karol Duchoň:
Jana Kocianová:
