Nábrežím chodieval elegán
elegán babím letom aj zimou,
chodil sám ako pán Don Juan,
hlavy žien vo sne mútil pantomímou.
Milý lapaj to bol, plný básní,
postrach matrón i nostalgických domov,
koľko nocí ten strávil sám v kasni,
pod kabátmi slamených vdôv.
Vravievali, ach ty,
posielali ho preč,
z okien však spúšťali mu plachty,
keď stál obďaleč.
Ách, bral im kľud, nuž bol kmín,
no len čo prestal húsť,
vykríkli, čo je s ním,
kradli mu bozky z úst.
Svoje holubienky hostil sladkým prosom,
srdcia vystískal nežným slovom,
málokedy išiel preč s dlhým nosom,
našiel si vždy správny tón.
Bral im kľud, nuž bol kmín,
no len čo prestal húsť,
vykríkli, čo je s ním,
kradli mu bozky z úst.
Nábrežím chodieval elegán,
elegán s kyticou na dne oka,
bol to snáď osobne Don Juan,
v srdci žien spomienka naň stále toká.
Koľko ten postavil vzdušných zámkov,
koľkým ženám Ruženám ruže podal,
koľko spánku vzal devám zo spánkov,
keď balady na lutne hral.
Vravievali, ach ty,
posielali ho preč,
z okien však spúšťali mu plachty,
keď stál obďaleč.
Ách, bral im kľud, nuž bol kmín,
no len čo prestal húsť,
vykríkli, čo je s ním,
kradli mu bozky z úst.
Svoje holubienky láskal morskou penou,
srdcia vystískal krásnou piesňou,
ak niektorá chcela byť jeho ženou,
navždy sa rozlúčil s ňou.
Bral im kľud, nuž bol kmín,
no len čo prestal húsť,
vzdychali, čo je s ním,
kradli mu bozky z úst, jé,
kradli mu bozky z úst,
kradli mu bozky z úst.
|
Ľubo Belák:
Eva Kostolányiová:
Karol Duchoň:
Jana Kocianová:
