Rozumiem vetru, keď sa rozveselí
a vlažným tancom priestor osvieži,
vstupuje do mňa, úplne a celý,
cez smiech mi šepce, že je dobre žiť.
V ovzduší mieru s úprimnými ľuďmi,
aký je zrazu usmiaty a vľúdny
a láska svoje struny najsladšie,
niektoré slané sny mám najradšej.
Tvárou mi steká ešte ráno svieže,
po kvapkách rosy opeknieva zem,
pár ľudí i vietor príliš dobre vie, že
rozumiem šťastiu i snom rozumiem.
Veď ten, kto v kráse ukolíše prázdno,
vie byť aj v snoch tak trochu šťastným bláznom
a túži pritom iste bozkom svet
a každej slze vie nájsť odpoveď.
Pohládzam detstvo a zasnenú tvár mi
odráža túžba detských pasteliek,
radostný život nie je jednotvárny,
keď smútok mám, tak hľadám si naň liek.
A píšem perom nostalgické rýmy,
no on sa smeje, váha, neverí mi,
cez smiech mi šepce, šepce ako ja,
piť iba šťastie z môjho nápoja.
Veď ten, kto v kráse ukolíše prázdno,
vie byť aj v snoch tak trochu šťastným bláznom
a túži pritom iste bozkom svet
a každej slze vie nájsť odpoveď.
Rozumiem vetru, keď sa rozveselí
a vlažným tancom priestor osvieži,
vstupuje do mňa, úplne a celý,
cez smiech mi šepce, že je dobre žiť.
Na na na na ...
Cez smiech mi šepce, že je dobre žiť.
|
