Keď odchádza priateľ, horko je na duši, pri odchode chlapom plakať sa nesluší. Preto miesto plaču pesničku posplietam. môj priateľ Edinko odchádza bohvie kam. Priateľ ako priateľ, ten môj je štvornohý, spolu sme chodili pri Hrádku do hory. Úteky na lúke, prechádzky ulicou, vedľa mňa sedával pri vode s udicou. Tešil sa návratom, prvý bol pri dverách, spolu s ním po nociach nik nemal z tieňov strach. Prinášal svetielka aj tam, kde bola tma, pohľadom vyjadril myšlienky zvieraťa. Tak priateľ môj milý, pober sa na cestu, strojvodca, majster čas, vybral ti nevestu. Pôjdete do kraja s modravou oblohou, so sebou zabalíš spomienky na domov. Počkáš tam na všetkých, ktorých si opustil, staneš sa pomníkom štvornohej hrdosti. Farebná spomienka pomaly umiera, preto ti v myšlienkach pesničku posplietam. A keď mi majster čas zazvoní konečnú, na slávnosť poslednú posteľ mi prevlečú. Budeme konečne slobodní v našich snoch, to naše tajomstvo priznáme v oblakoch.