Mláďatá nás žalujú a kričia svoju bolesť: Nerúcajte nám hniezdočká, dokiaľ sme v nich a holé. Raz, keď nám krídla narastú pre všetky diaľky zeme, my z toho hniezda potichu aj samé odídeme. A hniezdo ozaj osamie, zatíchne, čo v ňom znelo, no nezareptá, prečo aj? Veď dovŕšilo dielo. Trochu ho bolí obloha, hľadá v nej vtáčie voje, nájde však odkaz od Boha, že vie už o ňom svoje. Chválim ťa, hniezdo po mene a so mnou všetko živé, vykonalo si zverené, bolo si spravodlivé. A Božie srdce vznešené i múdry rozum Boží to prázdne hniezdo jesene z koruny bytia zloží. Trochu ho bolí obloha, hľadá v nej vtáčie voje, nájde však odkaz od Boha, že vie už o ňom svoje. No kým sú deti, mláďatá, bude sa dvíhať k hviezdam ich pieseň sotva načatá: Nerúcajte nám hniezda, nerúcajte nám hniezda.