Čas skrotol, divoké kone s ním, čo bežia do dialí, potichu ustali. Vidia v odraze vody orly, chceli by letieť ako ony, ale nemôžu. Biele kone pijú zo stupaje rozorvanej zeme, čo celkom nahá je, človek zmenil ju na nepoznanie, kone z nej pijú. Kam bežíte, kone, kone slobodné, cesty sú zradné, tmavé a nerovné, človek zabudol lietať, je stratený, kým svoju túžbu zas na krídla nezmení. Divoké kone ďalej tryskom bežia cez lesy, cez lúky, kde ľudské ruky nesiahnu, neničia, neberú vieru a túžbu letieť. Cválajú v pätách orlom až na koniec sveta a veria, že im narastú krídla. Cválajú k súhvezdiu Pegasa s otázkou, či ozaj nedá sa, či im nenarastú bájne krídla, bájne krídla. Kam bežíte, kone, kone slobodné, cesty sú zradné, tmavé a nerovné, človek zabudol lietať, je stratený, kým svoju túžbu zas na krídla nezmení. Kam bežíte, kone, kone slobodné, cesty sú zradné, tmavé a nerovné, človek zabudol lietať, je stratený, kým svoju túžbu zas na krídla nezmení.