Padá sneh potichu, nehybný a ja, človek neľudsky omylný, precitám, ukladám na papier slzy z atramentu, súčasť tichého regimentu. Bijú na tympan myšlienky, paličky bubeníka, budia vo mne nepokoj a hoci bojujem stoj, čo stoj, občas zakopnem. Samota je kalich sladkého vína, Pierotova nešťastná Colombína, milujem. Ponúkol si mi svetlo, ja vyberám si tmu, dokým sa naše cesty opäť nepretnú. Ponúkol si mi nádej, ja vyberám si strach, dokým tvoje nohy opäť neprekročia môj prah. Píš mi epopeju lásky, píš mi epopeju snov, keď odchádzaš, som málo mocná v láske, keď zostávaš, som malomocná láskou. Vravíš, nečakaj ma, odpovedám ti nie, dokým mi samo nebo nedá jasné znamenie. Kam až dokáže zájsť krehká láska, slabý človek, kde má hranice, zmizne ako vánok, ako telo, ako ranný bozk na líce. Píš mi epopeju lásky, píš mi epopeju snov, keď odchádzaš, som málo mocná v láske, keď zostávaš, som malomocná láskou. Veď aj vesmír má svoj koniec, aj my sme dočasní, mesiac, ešte nechoď, ešte ho čakám, ešte chvíľu nezhasni. Ešte stále trvá mesačná sonáta, aj ja som bola silná v láske, lenže tá na skutky sa rozráta. Píš mi epopeju lásky, píš mi epopeju snov, keď odchádzaš, som málo mocná v láske, keď zostávaš, som malomocná láskou. Píš mi epopeju lásky, píš mi epopeju snov, keď odchádzaš, som málo mocná v láske, keď zostávaš, som malomocná láskou.