Chryzantémy, chryzantémy,
chryzantémy,
vietor grobian vinou dažďa
začiahne mi
medzi oči zvedavé.
Oľutujúc rebrá stromov,
holé prúty,
uváľaný, ryšavý a odvlhnutý
deň sa šmýkal po tráve.
Chryzantémy, biela vila,
karavána,
po cestách a po súmraku
rozsádzaná,
ponorená do vzlyku.
Noc sa plazí čiernym bruchom
po dláždení,
v nej smrť, sviatkom podráždená,
zdola cení
riedke zuby pomníkov.
Chryzantémy, chryzantémy,
chryzantémy,
koľkokrát zem chvela si sa
pri vraždení,
prsť a ruže nad hlavou.
Koľko ruží, koľko ruží
uschne v zime,
ak po kútoch zabudnutých
povenčíme,
hroby s prilbou hrdzavou.
Vietor češe suchej trávy
ostrú šticu,
zachraňujte, zachraňujte
holubicu
pre žihadlom bodákov.
Nech zas človek ako maštaľ
vypálený,
netacká sa s bielym smútkom
chryzantémy
venčiť kosti vojakov.
💬 Komentáre
Komentáre budú implementované v ďalšej verzii.