Kde sú tie hranice sobectva človek snáď nie je len zvrátená hmota nie je len zviereťom, čo pudovo bez rozmyslenia po všetkom čo chce, svoju ruku zťahuje. Snáď ešte nestrácame vzájomne k sebe vieru v sebe zahladenie. Bez súcitu, odcudzenia Tvoríme si každý vlastnú klietku Životy plynú ako oblaka oblohou Na každom je, zvoliť si spôsob Mraky čo zmohutnia, preletia, zmiznú Raz sa oddelia, potom splynú Narozdiel od nich však človek má volbu. Byť tým, čo získava na úkor ostatných? Kde stratila sa rovnosť voči svedomiu. Prečo človek správa sa tak, ako nechce sám, aby ostatný k nemu sa mali. Pre lásku k sebe? Pre svoje pohodlie? Len pre svoje dobro, bez výčitiek svedomia Uspokojiť ambície,zabiť v sebe ľudstvo. Sťahujem ruky a volám Keď už sedmikrát vstávam, z prachu potom čo ma zrazil priateľ.