Stanica môjho vlaku Existujú spomienky písané do snehu v neznámych monogramoch, ktoré nikto nepozná. Existujú spomienky písané na toaletný papier, lebo som mal ťažkosti tak ľudské. A existujú spomienky na vílu s ústami zababranými od peľu, ktorú som nikdy hmotne nestretol, ale ktorú stále hľadám. Hľadám ju v každom meste, ktoré navštívim, v každej kaviarni, ktorú navštívim, a stretávam ju v každej opačnopohlavnej osobe, stretnúc ju na ulici. Keď sa však priblížim, zbadám, že to nie je ona, a potom utekám, nie pred ňou, ale pred sebou, a pred hanbou, že som ju opäť nespoznal. A potom hľadám súkromie. A nakoniec ho nájdem v záchode rýchlika, ktorý uháňa, ani neviem kam. A vtedy sa mi zdá, že všetka poézia pramení z tejto malej miestnosti, s jedným rozbitým zrkadlom, netečúcim umývadlom, a s tabuľkou: nepoužívať, pokiaľ vlak stojí. Ale to je iba moment, potom sa mi znova vybaví ten neurčitý obraz, ktorý beží po lúke plnej kvetov, mierne sa prehýba v páse, aby sa rukami dočiahol vrcholiek margariet, svojich konkurentiek, s očami hlbokými a plnými vlhka, a s rukami dobrými, keď hladí moje rany, aj po tých rukách strašne túžim, a preto ju musím nájsť. Pretože iba ona mi môže povedať kto som ja, a kto je ona. Aj to najsúkromnejšie súkromie zhovädí sprievodca pýtajúci cestovný lístok, a v každom kupé príliš hučí magnetofón, toto je bláznivý vlak, ja z neho asi vyskočím. Aj tak sa mi zdalo, že tvár mojej víly, sa mihla v hmle za oblokom, a tam kde dopadnem, to bude stanica môjho vlaku, v ktorej tú svoju vílu určite pohľadám. Nesnažme sa hľadať vždy medzi inými, veď stále sme tí istí aj s ponožkami cudzími. A stále sme tí istí aj s vlasmi dlhými, aj modrými, aj bielymi, tak prosím. Niekto sa narodí s rakovinou na mozgu a niekto sa smeje aj pri bozku. Ja vždy kľačím, keď ty odpúšťaš, ja vždy prosím, keď ty odpúšťaš, odpúšťaš? Ja som sa narodil s rakovinou na mozgu a ty sa mi smeješ aj pri bozku, aj pri bozku aj pri bozku.