Zvonia na deň, nie na noc,
horí srdce, nežiali,
my skoro spať musíme,
bo sme skoro vstali.
Spať večne kto káže
Boh, ľudia, tyrani,
z pol cesty sveta môjho
za ľuďmi vyhnaní.
Ó, ľudia, ľúty ľudia,
vy draví šakali,
brať život, skiaď to právo,
či ste ho vy dali?
Horí ohník, horí
na Kráľovej holi,
ktože ho nakládol?
Dvanásti sokoli.
Dvanásti sokoli,
sokolovia bieli,
akých ľudské oči
viacej nevideli.
Dvanásti sokoli,
sokolovia Tatier,
akoby ich bola
mala jedna mater.
Jedna mater mala,
v mlieku kúpavala,
zlatým povojníčkom
bola povíjala.
Zahučali hory,
zahučali doly,
zanôtili chlapci:
Boli časy, boli.
Boli časy, boli,
ale sa minuli,
po maličkej chvíli
minieme sa i my.
Keď sa my minieme,
minie sa krajina,
akoby odlomil
vŕštek z rozmarína.
Keď sa my minieme,
minie sa celý svet,
akoby odpadol
z červenej ruže kvet.
Janíček, zbojníček,
samopašné dieťa,
keby´s nebol zbíjal,
nemučili by ťa.
Zbíjal som ja, zbíjal,
boj za pravdu bíjal,
čiernu krv tyranov
trávniček popíjal.
Dolu ovce, dolu,
dolu dolinami,
veď už viac Jánošík
nepôjde za vami.
Dolu kozy, dolu
z tej vysokej skaly,
veď vám už pre Janka
stužku usúkali.
|