Rozhovor na prahu brány:
Kde si blúdil
z dlhej chvíle?
Čo to ucho? Odbilo sa?
Do očí sa pozeraj!
Čí nôž ti odkrojil z nosa?
Kde si nechal predné zuby?
Myslíš, že ťa budem ľúbiť,
keď si stále ako bundáš
dorantaný, dogebrený?
Okamžite musíš sľúbiť,
že sa začneš polepšovať,
kým sa celkom nepolepšíš.
A skadiaľ je táto kosa?
Od neznámej krutej ženy,
čo mi bez slov vraví:
„Len si pobehaj.
Len si bezstarostne pobehaj.
Kým máš túto jarnú lúku,
čas a zdravé nohy, pobehaj.
Pobehaj.“
Tak pobieham.
Tak si behám.
Polepšený.
Sčista-jasna –
Kde som to zas?
V seraile.
V dome, kde vonia rosa.
V izbe, kde sa pije čaj,
kde horiska tančí bosá
v tieni slnka, v žiary luny.
A kapela ticho šumí
pritlmená kobercami.
Panovník si strieľa z panny.
Eunuch sa pučí smiechom,
kým sa celkom nerozpučí.
Tak som bol v seraile.
Z dlhej chvíle,
bezhlavý a rozháraný
ako pobehaj.
Ako obyčajný pobehaj.
Ako nepozvaný, ošklbaný,
neumytý pobehaj.
Pobehaj.
A tak pobieham.
Tak si behám.
Rozpučený.
💬 Komentáre
Komentáre budú implementované v ďalšej verzii.