Počúvaj, ako nás opúšťa spánok
a ľahký šuchot novinových stránok
na zastávkach nabitých autobusov
na ceste do roboty každé ráno -
uragán v rukách mužov,
v hlavách modrý vánok.
Nespavé veže vysielajú signály
a non-stop správy o chladnom zabíjaní.
Nervózne obrazy sa lámu v tvojich krehkých očiach.
Na sivej ulici sa pretekajú deti s autami a so slimákmi -
v taškách na chrbtoch im divo búši
pestrý pomaranč.
Čo asi dnes vidia pštrosy za riedkou ohradou ZOO,
na čo asi dnes ráno myslia
s hlavou v plytkom mokrom sivom snehu,
hlboko v piesku, v ktorom rastie iba tma.
Počúvaj, ako nás opúšťa spánok,
opri si hlavu o múr. Šumí v ňom
voda, cement, štrk a piesok slepých diaľok.
Opri sa o mňa. Opri sa o mňa - a pyšná veža sa zrúti.
Veža zlých správ sa rúca. Už sviští vzduchom
triešť horúcej ocele a ľadového skla.
Len nestratiť život. Nestrácať život. Nestrácam
život - prilieham tesne. Od hlavy k pätám
si nachádzame tvár.
Na čistej obrazovke v kúte izby
snehovo šumí budúcnosť dobrej správy pre nás.
Pomalý úsmev zotiera tvoju skúposť pomarančový úsmev sa nám plaví tvárou.
Srdce búši tak blízko.
Smeješ sa na mňa - ale kútikom modrých očí
ešte stále myslíš na to,
čo asi dnes vidia pštrosy za tenkou ohradou ZOO,
na čo asi dnes ráno myslia
s hlavou v plytkom mokrom špinavom snehu,
hlboko v piesku, v ktorom sa úzkosť začína.
Tí ťažkí vtáci, čo nevedia vzlietnuť,
tí nemí vtáci, v ktorých spieva
len ich vlastná denná tma.
💬 Komentáre
Komentáre budú implementované v ďalšej verzii.