So sebou nosím malú čiernu skrinku,
v ktorej mihom strácajú sa
ľudia, veci a krajiny -
a potom z tej ostrej vývojkovej tmy
vyplávajú späť, vracajú sa ako živí.
Dychtivé ruky, cudzie mestá. Vtáci.
Deti. Deti a zase deti. Kus tváre. Letná cesta.
Akýsi muž - nedočkavý archeológ - vykopáva rýchle autá
zo závejov iskrivého snehu.
Občas sa v tej tme čosi celkom stratí. Tu - rozosmiati kamaráti na končiari.
tam zase na neostrej fotke z konca minulého leta
sa odraz slnka v našom okne
akosi príliš, príliš kriví.
So sebou nosím
tú malú čiernu skrinku,
v ktorej mihom strácajú sa
Ľudia, veci a krajiny.
Občas sa v tej tme čosi celkom stratí.
Tu - rozosmiati kamaráti na končiari,
tam zase na neostrej fotke z konca minulého leta
je tvoj pohľad dnes už
akýsi príliš sivo snivý.
So sebou nosím
malú čiernu skrinku.
v ktorej mihom strácajú sa ľudia, veci a krajiny -
a potom z tej ostrej vývojkovej tmy
vyplávajú späť, vracajú sa ako živí.
💬 Komentáre
Komentáre budú implementované v ďalšej verzii.