Nič, len hmla dychu a
tápanie dotykov. Z tmy vlasov
presvitá napätá hebká belosť'
horúceho záveja
miznúca v diaľke na obline líca.
Rýchlo sa kreslí a pomaly tlie na nej
stopa môjho výbuchu do tvojho mlčania –
¬jazvička ostrá a zvučná ako roznietený vlas.
Tvoja tvár sa pod škrabnutím radosti
pomaly znova rodí,
kus tvojej tváre sa obnažil,
vyplával na svetlo zo zárodočných vôd.
Nič, len hmla dychu a
tápanie dotykov na pláňach.
Náš spoločný zrod.
Ty nesieš môj, ja nesiem tvoj
horľavý pot. A spolu
dlhé putovanie bez slova. Žeravé
pláne kože, soľ, jej neutíchajúci šum.
Nič, len hmla dychu a
tápanie dotykov ďaleko od tváre.
Ďaleko od tváre a blízko živej vody.
Sme obnažení - tam,
kde prameníme v sebe samých.
Kráčame ohňom a oheň chodí nami.
A spaľuje nás jasnozrivá krv.
Tvoja tvár sa pod tvojím pomalým krikom
pomaly znova rodí.
Kútik úst ti už presvitá,
vyplával na svetlo z usmievavých vôd.
💬 Komentáre
Komentáre budú implementované v ďalšej verzii.